Celý príbeh tohoročnej púte sa začal tradične, v piatok, po posilnení Eucharistiou pri rannej svätej omši a požehnaní od pána kaplána Juraja. Takto vystrojení sme boli pripravení znášať všetko, čo nám naša cesta ponúkne. Časť posádky sme vyzdvihli pri kaplnke pod Šancom, kde si každý pútnik vzbudil či pripomenul úmysel, na ktorý bude môcť hľadieť ako na cieľ aj v tých najťažších chvíľach vo viere, že ho náš Pán vo svojej milosti vypočuje a požehná. Cestou sme míňali polia, lúky, lesy, dedinky, vzdávali sme úctu krížom, modlili sa svätý ruženec, korunku k Božiemu milosrdenstvu. Nezabúdali sme na Boha a On nám to odplácal pri každom kroku. Napríklad, len také počasie sme asi ani lepšie nemohli mať, bolo krásne, ako stvorené pre pútnikov. Dvadsaťdvačlenná mladá výprava popri všetkých radostiach začala pociťovať aj bolesť. Už po prvom dni kráčania, ktorý sme zakončili v Nižnom Slavkove, sa objavili otlaky, rôzne štípance od hmyzu, ktorý nedal pokoj, batoh príliš tlačil na bedrá alebo bol každým krokom ťažší, chýbala možnosť poriadne sa umyť... No nezabúdali sme na to, prečo kráčame. Panna Mária nás ochraňovala a povzbudzovala. Ráno sa išlo možno trochu ľahšie, predsa si telo oddýchlo, nečerpalo nové sily, nový dych, novú chuť, nové zásoby jedla. Už len „pár“ kilometrov − ešte raz toľko, koľko sme prešli v prvý deň :). Znova sme sa posilňovali modlitbami či meditáciami o ceste pútnika. Niektorí naozaj obetovali mnoho. Na jednej strane topánky tlačili, ale hneď sa kráčalo veselšie, keď sme si zaspievali mariánske a iné náboženské piesne. Pár chvíľ na občerstvenie tiež padlo vhod. Celkom svižným tempom sa nám podarilo dôjsť už na otváraciu odpustovú sv. omšu, ktorou sme ďakovali za milosť byť na týchto svätých miestach a tiež predkladali a prosili za všetky úmysly, ktoré sme priniesli. S radosťou sme prežili sobotňajší večer, vychutnávali si atmosféru, pokoj, navzájom sa rozprávali, stretávali priateľov, rodákov, známych, ktorí taktiež prišli pozdraviť Pannu Máriu. Mnohí sa rozhodli prijať sviatosť zmierenia a po polnočnej omši sme sa opäť vyčerpaní utiahli na oddych a ukončili deň. Skoré ranné lúče a program, ktorý ich sprevádzal, nás povzbudzoval k tomu, aby sme nevylihovali, ale využívali tieto možnosti modlitby. Ani sme sa nenazdali a už tu bola záverečná svätá omša, ktorá nás vyslala a povzbudila pokračovať v našej celoživotnej púti.
Vďaka Ti, Mamka, vniesla si pokoj do našich sŕdc. Ďakujeme Tebe, Ocko, že sme sa domov vrátili zdraví a že môžeme naplnení putovať ďalej našimi životmi za cieľom, ktorým si TY.
