„Ja som vás hľadal, a teraz ste vy prišli za mnou“. Toto bola hlavná myšlienka nášho tábora s názvom Po stopách Jána Pavla II. V roku svätorečenia tohto nám tak blízkeho pápeža, sme sa rozhodli (animátori) pre túto tému, aby sme aj deťom priblížili kúsok z jeho života. Začali sme sv. omšou. Ako správni cestovatelia všetci dostali pas, „zbalili“ si to najnevyhnutnejšie do kufra a hajde do sveta.
No čoskoro zistili, že na cestovanie sú potrebné nejaké peniažky. Preto si ich museli „zarobiť“ vlastnou prácou. Po zakúpení lietadla mohli odcestovať do Wadovíc, odkiaľ sa vydali na cestu do Ríma. Naši Lolkovci, Wojtylovci, Dzivišovci a Jurekovci si vyskúšali športové hry, vedomostnú súťaž, museli porozmýšľať a preniesť svoje ťažkosti. Vyskúšali si, ako je to utekať, keď vás niekto hľadá ako ihlu v kope sena, pracovali aj s novinami.
Je známe, že Ján Pavol miloval Tatry. Prečo si niečo podobné nevyskúšať? V lanovom centre mali väčší aj menší možnosť zliezať rôzne prekážky. Vo všetkých slovenských mestách, ktoré navštívil pápež, deti plnili rôzne úlohy. Ďalší deň cestovali po Rakúsku, kde si upiekli aj koláčik, tancovali valčík, potrápili sa s nemčinou. Vo štvrtý deň už boli v Taliansku. V Ríme prešli bazilikami a vyskúšali si overené, ale aj nové tvorivé dielne.
Pekné bolo, keď si deti navzájom odovzdávali polienka dobrých skutkov. Hádam najkrajšie bolo, keď deti písali prosby Jánovi Pavlovi do neba. Nakoniec by som pridala Aničkinu myšlienku: „Cez upršané táborové dni sme sa naučili, že ON sa postará o všetko, o čo sme prosili a že netreba byť znechutený, keď je zlé počasie, lebo sme si navzájom dali toľko slnka, koľko bolo treba.“
P.S.: Ďakujem všetkým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom podieľali na tomto diele.
