Na štvorsedadle sedeli starí manželia, oproti nim mamička a jej asi päťročná dcéra. Mamička v minisukni, tesné tričko upnuté na opálenom tele a ovešaná zlatom. Bola trocha viac namaľovaná, ale pristalo jej to. Všetko kazil len ten jej výraz. Znudený a znechutený a občas kradmý pohľad po ľuďoch akoby hovoril: „Fuj, kde som sa to dostala?!.“ Jej malá princezná bola oblečená podobne, len podpätky a maľovanie nahradili copíky vyčesané na vrch hlavy. Kývala nožičkami a vyzeralo to, že je znechutená rovnako, ako jej mama.
Starček a starenka sa opierali o paličky, boli skromne schúlení k sebe a tichučko si občas niečo povedali. Sálala z nich domáca pohoda, mier a pokora. Paniu občas vyrušilo kopnutie malej princeznej pod koleno. Najprv sa zdalo, akoby sa náhodou dievčatko dotklo topánkou babičky. Čím viac sa stará pani uhýbala, tým viac bolo na dievčatku vidieť, že kopance sú cielené. Kývala nohami, pohľad upretý na tvár starej panej a kop - a zas akoby nič sa pozerala cez okno. Stará pani si poposadla. O chvíľu zas. Pátravý pohľad a - kop. A zas nenápadný pohľad von. Snáď iba slušnosť babke bránila mamičke niečo povedať, a tak sa trpezlivo snažila vycítiť okamžik výkopu a uhnúť. Ľudia okolo nehovorili nič. S počtom kopancov sa úmerne zvyšovalo krútenie hlavou a znechutenie obidvoch manželov a ostatných cestujúcich. Celé to sledoval mladík - široké nohavice s rozkrokom pri kolenách, vyťahané tričko, čapica so šiltom dozadu. Žuval žuvačku a občas nezúčastnene zavadil pohľadom o štvoricu. Potom sa zas pozeral von. Bol jeden z mála ľudí, na ktorom sa nedalo poznať, či sa zabáva, alebo je pohoršený.
Keď už starká nemala kde uhnúť a dievčatko sa muselo zviesť skoro až na okraj sedačky, aby si mohlo kopnúť, neudržal som sa a povedal som mamičke: „Prosím vás, nemôžete tomu decku niečo povedať? Nevidíte, čo robí??“ Mamička sa pozrela na mňa a pohŕdavo povedala: „Prečo by som jej dačo vravela? My deťom doprajeme voľnú výchovu.“ Tou odpoveďou šokovala celý autobus. Dievčatko si ešte dvakrát koplo, kým autobus došiel k zastávke. Mladík so spustenými nohavicami sa lenivo zobral a prechádzal nezúčastnene okolo štvorice ku dverám. Keď bol tesne pri nich, vybral z pusy žuvačku a zamotal ju dievčatku do vlasov. Bez mihnutia oka postupoval ďalej k dverám. Mamička zalapala po dychu a vyštekla: „Čo to robíš, ty idiot jeden? Šibe ti?“ Chlapec otočil hlavu späť a úplne pokojným hlasom povedal: „Nie, ale naši mi tiež dopriali voľnú výchovu... Ahoj!“
Vystúpil z autobusu, usmial sa na starkú a do okna jej ukázal dva prsty na znak víťazstva. Stará pani mu neisto zamávala. Celý autobus sa zabával. Teraz v tom prípade „voľná výchova“ priniesla svoje ovocie a pre všetkých bol mladík nakoniec „borec“.
