Odkiaľ pochádzate?
Pochádzam z okresu Prešov, konkrétne z farnosti Nižná Šebastová, z filiálky Ľubotice. Takže v podstate som vyrástol doma, v Prešove.
Niečo o Vás a Vašej rodine...
Mám staršiu sestru, ktorá je už vydatá a mladšieho brata, takže som prostredné dieťa svojich rodičov. Môj otec pracuje ako elektromechanik a moja mama je krajčírka. Potom ako som skončil základnú školu doma v Ľuboticiach, som navštevoval Obchodnú akadémiu v Prešove, kde som aj zmaturoval. A po maturite som sa prihlásil do seminára, kde ma aj zobrali.
Aké boli začiatky Vášho povolania?Je ťažké spomenúť konkrétny začiatok. Ako malý som začal miništrovať, takže podstatnú časť môjho detstva a dospievania som strávil pri oltári. V mojej rodnej farnosti som mal šťastie na kňazov, ktorí mi boli v mnohom vzorom, a tak nejako sa povolanie vo mne postupne začalo rodiť. Teda u mňa to bolo niečo také, ako s horčičným zrnkom. Človek nevie kedy a odkiaľ sa vzalo, ale pomaly v ňom rastie a klíči, až si ho v istom momente uvedomí a vtedy zistí, že je jeho neoddeliteľnou súčasťou, niečo, o čo môže oprieť svoj život.
Kňazské povolanie bolo pre Vás hneď jasné?
Nie, nebolo. Jedna vec je vedieť o niečom, alebo to tušiť a druhá vec je prijať to. Je to asi ako rozdiel medzi vierou v Boha a dôverou v Neho. Pre mňa otázka povolania je hlavne otázkou reflexie a dialógu. Boh dáva človekovi dary a človek sa musí rozhodnúť, či je ochotný ich prijať. Zároveň je to cesta spoznávania seba, svojich schopností a možností, kladov, ale aj nedostatkov. Preto si pamätám aj obdobia svojho života, kedy som bol presvedčený, že kňazstvo nie je cesta pre mňa. A paradoxne práve tieto momenty boli pre mňa spôsobom, ako spoznať a prijať Boha, seba a svoje povolanie. Takže otázka povolania sa odohráva v prvom rade v priestore slobody, ktorú Boh človekovi necháva. Teda človek sa môže rozhodnúť aj proti nemu, ale vtedy sa oberá o všetko to veľké a krásne, čo Boh pre neho pripravil. Ale len vďaka tejto slobode človek môže stále viac spoznávať seba aj Boha a rozhodnúť sa pre dobrodružstvo života s Ním. A to je práve ten dialóg, dialóg života, dialóg Božej pravdy a nežnosti, ktorú nám Boh dáva zakúsiť bez toho, aby narúšal našu slobodu. V tomto zmysle aj seminár bol pre mňa v prvom rade miestom spoznávania, rozhodovania a dialógu.
Čo je podľa Vás úlohou diakona?
V podstate asi to, čo je úlohou každého kresťana, len o niečo intenzívnejšie. Stať sa poslucháčom a služobníkom Slova, ktoré sa stalo telom. Je pravda, že to znie veľmi pekne, ale ešte asi ani sám neviem, čo všetko to znamená. V tomto zmysle pre mňa veľa znamená vzor pápeža Benedikta XVI., ktorý sa mi stal akýmsi vzdialeným duchovným otcom a vzorom. Aj jeho heslo „Spolupracovníci pravdy“ asi najviac vystihuje našu úlohu. Spoznávať pravdu a vďaka tomu jej byť stále bližšie. A touto blízkosťou sa človek môže stať jej spolupracovníkom. Takže istým spôsobom sme stále na ceste, stále v hľadaní Pravdy, čo môže byť pre niekoho frustrujúce, ale na druhej strane to znamená, že bez ohľadu na to, kde sme, môžeme byť Bohu stále bližšie. A to je dôvod veľkej radosti. Zároveň to je aj púť za Pravdou, ktorá sa končí až vo večnosti, kedy už Pravdu nebudeme hľadať, ale budeme na ňu hľadieť.
Máte nejaké záľuby?
Mám rád hudbu, dobrú knihu, kvalitný film, rád sa chodím prechádzať a vo veľmi malých dávkach :) aj šport.