Svetlo sveta som uzrel večer pred sviatkom Nepoškvrneného Počatia P. Márie vo farskej obci Zbudské Dlhé, kým dvaja predo mnou behali po školskom dvore... Farár deň po sviatočnom dni mi dal meno Kamil a sviatosťou krstu ma voviedol do spoločenstva Kristovej Cirkvi.
Od dobrej mamy viem, že po troch rokoch som začal behať aj poza školu, často ešte aj na kočíkových kolesách (t. č. už na bicyklových). Dosť neskoro, že? Prečo? V blízkom čase po narodení, na Bielu sobotu, už tichý a nehybný v perinke, pri znakoch blížiaceho sa konca ma naši odporúčali sv. Jozefovi (patrónovi dobrej smrti) a sv. Kamilovi (patrón chorých a umierajúcich)... Včas ráno na radostné „Zmŕtvychvstal Pán, aleluja“ bolo badať v mojej duši i tvári a na tvárach rodičov. Píšem to preto, že ak raz prídem do neba, že aj deti, i deti dnešných detí, aj keď budú choré, môžu sa stať svätými.
Javí sa mi to tak, že aj preto na rané detstvo si málo pamätám. Vraj som prežil všetky detské choroby, mama na radu lekára ma často kočíkovala popri rieke Laborec, otec kúpil kozu kvôli ktorej mlieku som dostával primerane zdravú výživu. Pamätám si na uplakaný pobyt v prešovskej nemocnici a x-momenty až z druhej triedy. V 6. až 9. triede mi bol otec triedny učiteľ. Výchovné vplyvy učiteľské i otcovské, pracovne náročné a pestré i športové boli dôsledné a v konečnom dôsledku užitočné, nevynímajúc chlapčenské huncútstva a špekulanstvá. Viedli ma k bystrému a praktickému učeniu, duševnému i fyzickému rastu (v 6. triede som bol najmenší a na zač. 9. najvyšší). Prácou a aktívnym športom (od papučových lyží až do reprezentačného juniorského družstva ČSSR v biatlone, neskôr atletike a v súčasnom čase orientačný beh a bicykel), ťahanie mechov na organe hrajúcemu otcovi (májové, októbrové pobožnosti, prvé piatky) mi uchovalo vieru v srdci i ľudovú zbožnosť a optimizmus do života rastúceho mládenca na dedine.
Pestrý život začal štúdiom na ekonomickej škole v Humennom, cestovaním za športom po celom (bývalom) Československu, sústredenia, preteky, aktívny život v Bratislave na ekonómii. Tu ma Pán na duchovných cvičeniach hlboko oslovil, obdaril laickým zápalom a apoštolátom medzi študentmi prichádzajúcich z vidieka (poldenné výlety v okolí BA, stretnutia na internáte i po domoch, duch. obnovy i cvičenia, šesťdňová rellycyklistika, naše malé, stredné i veľ-hory....
...až ma Pán zastavil?! ... „Pán zastavil sa na brehu a volal ľudí ochotných ísť za ním...“ ..a Kamil išiel,,, až som sa dostal k saleziánom, k don Boscovi, k „ekonómii“ mojej spásy.
23-25 ročnému mi nenapadlo, že raz budem kňazom. Pred štátom ilegálna Cirkev (tajná) mi očarila. „Kopačky“ som zavesil na klinec. Priestor pre šport a mládež zostal až doteraz. Iným spôsobom a v inom Duchu. Moja výstroj bola jednoduchá: Boží duch a nadšenie, lyže, bicykel, vibramy, ruksak, spacák, prešívaná bunda, menčestráky..
Dosť náročnou formáciou, tajným štúdiom teológie popri zamestnaní, apoštoláte a prac. aktivitách,.. so súhlasom rehoľných predstavených roku 1983 ma Kristus-Veľkňaz obdaroval sviatosťou kňazstva. Bez okázalosti, v paneláku v byte skromného, prenasledovaného otca biskupa. Čo mi v mysli nenapadlo, stalo sa skutočnosťou. Vtedy mi ani na um nedošlo, že raz sa oblečiem do alby a ornátu, dokonca v kostole budem slúžiť sv. omšu a iné sviatosti, ba i to, že ľuďom budem ohlasovať Božie slovo ja, s ťarbavým jazykom a nečistých perí.
A ešte, viditeľná jazva na blýskajúcej sa hlave hovorí o tom, že som padnutý na hlavu (mám to na papieri aj s pečiatkou) a desaťkrát otváranú (po každom raze tam Duch vždy niečo priveje a oživí). A som tu. Po prežití druhého ohrozenia smrťou.
Vždy posilnený na duchu, oživený na zdraví, optimisticky naladený byť „tu a teraz“ 24 hodín pre druhých. Ďakujem Bohu, že so mnou počíta. Teraz medzi Vami.