Už ako dieťa som rada rozoberala hračky a veci, čo sa rozobrať dali. Len preto, aby som poznala príčinu, prečo a ako to funguje. A väčšinou sa mi to podarilo aj poskladať. Táto zvedavosť mi tak trochu zostala doteraz. S tým rozdielom, že už nerozoberám hračky. Aj keď... Asi najčastejšie „rozoberám“ samu seba. Poznáte to. Sú hriechy, z ktorých sa spovedáte opakovane. Sú vlastnosti alebo postoje, ktoré by ste chceli zmeniť, ale ono to akosi nejde. Pýtam sa samej seba, prečo, keď to myslím vážne. Asi preto, že som iba slabé stvorenie, ktoré to bez Boha jednoducho nemôže zvládnuť.
Každý večer sa snažím prichádzať na „rande“ s Bohom a v modlitbe sa Ho pýtať na veci. Pred nejakým časom som mu takto položila otázku: „Prečo mi moji blízki nerozumejú?“ A viete, čo mi odpovedal? „Aby si rástla.“ Fuu... Vyzerá to síce nelogicky, ale Boh je predsa Bohom paradoxov. Tieto slová zostali kdesi vo mne, ale plný význam som pochopila (možno) až dva dni pred Vianocami.
Ešte pred adventom som dostala knihu Najväčší Dar od autorky Ann Voskampovej. Obsahuje zamyslenia na každý deň adventu a rozbaľuje celý ľúbostný príbeh Vianoc. A veta, ktorá má dostala? „Ak rastieme, je vždy na príčine Boh.“ Veta, ktorá mi vyrazila dych, veta, ktorá ma rozplakala, veta, ktorá mi ukázala takpovediac zákulisie. Zrazu som na problém pozerala z inej strany. Už som nebola len divákom, ale Boh ma pozval do zákulisia a ukázal mi, prečo sa ten príbeh odohráva práve tak, ako som to videla v hľadisku. A pochopila som, že ak vložím svoje ruky do jeho dlaní (Iz 49, 16), môžem byť spolurežisérom.