Drahí bratia a sestry, tento rok slávime Svetový deň misií v čase, keď sa končí Rok viery, ktorý bol významnou príležitosťou na prehĺbenie nášho priateľstva s Pánom a na naše povzbudenie, aby sme ako Cirkev odvážne ohlasovali evanjelium. V tomto duchu vám chcem ponúknuť niekoľko myšlienok.

Každé spoločenstvo je „dospelé”, keď vyznáva svoju vieru, slávi ju radostne v liturgii, žije lásku k blížnemu a ohlasuje bez prestania Božie slovo, pričom vychádza z vlastného „košiara“, aby ho prinieslo aj na „periférie”, predovšetkým tým, ktorí ešte nemali možnosť spoznať Krista. Pevnosť našej viery, tak osobnej, ako aj viery spoločenstva, sa meria aj schopnosťou odovzdávať ju druhým; šíriť ju, žiť ju v láske, svedčiť o nej tým, ktorých stretneme a s ktorými zdieľame cestu života.

„Keďže Boží ľud žije v spoločenstvách – najmä diecéznych a farských – a prostredníctvom nich sa určitým spôsobom stáva viditeľným, aj tieto spoločenstvá majú vydávať svedectvo o Kristovi pred národmi“ (Ad gentes, 37). Každé spoločenstvo je teda vyzvané i pozvané osvojiť si poslanie, ktoré Ježiš zveril apoštolom – „Budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8) –, a to nielen ako nejaký vedľajší aspekt kresťanského života, ale ako jeho podstatný prvok. Všetci sme pozvaní na cesty sveta, aby sme po nich kráčali spolu s bratmi, vyznávali svoju vieru v Krista a svedčili o nej, stávajúc sa tak ohlasovateľmi jeho evanjelia.

Stretnutie s Kristom musíme vždy druhým predkladať s odvahou a radosťou, aby sme mohli byť nositeľmi jeho evanjelia. Ježiš prišiel k nám, aby nám ukázal cestu spásy a aby nám zároveň zveril poslanie oboznámiť s ňou všetkých ľudí, až po samý kraj zeme. Často vidíme, že sa zdôrazňuje a druhým predkladá násilie, klamstvo a chyby. Preto je naliehavo potrebné, aby v ohlasovaní a svedectve aj v našej dobe zažiaril život evanjelia, a to zo samého vnútra Cirkvi. V tomto ohľade nemožno zabúdať na základný princíp každého evanjelizátora: nemožno ohlasovať Krista bez Cirkvi. Evanjelizácia nikdy nie je izolovanou, individuálnou a súkromnou činnosťou, ale je vždy cirkevnou aktivitou.

Prežívame obdobie krízy, ktoré sa týka rôznych oblastí života: nielen ekonómie, financií, potravinového zabezpečenia, životného prostredia, ale aj najhlbšieho zmyslu života a základných hodnôt, ktoré ním hýbu. Aj ľudské spolunažívanie je poznačené napätiami a konfliktami, ktoré vyvolávajú neistotu a sťažujú nájdenie cesty trvalého pokoja. Ľudia dnešnej doby potrebujú bezpečné svetlo, ktoré osvetľuje ich cestu a ktoré im môže dať len stretnutie s Kristom. Naším svedectvom a láskou prinášajme tomuto svetu nádej, ktorú nám dáva viera!

Pre každú partikulárnu cirkev i pre každé spoločenstvo je obohatením, ak žije v tomto univerzálnom duchu a odpovedá na Ježišovo poverenie „choďte teda, učte všetky národy“ (Mt 28, 19). Poskytovanie misionárov a misionárok nikdy nie je pre ňu stratou, ale je ziskom. Vyzývam preto všetkých, ktorí zbadajú takéto povolanie, aby podľa svojho životného stavu veľkodušne odpovedali na hlas Ducha a nemali strach ochotne poslúchnuť Pána. Vyzývam aj biskupov, rehoľné rodiny, komunity a všetky kresťanské združenia, aby prezieravo a rozvážne podporili misijné povolanie ad gentes a pomohli cirkvám, ktoré na posilnenie kresťanských komunít potrebujú kňazov, rehoľníkov, rehoľníčky i laikov.

(celý text na internetovej stránke Katolíckej Cirkvi na Slovensku)