V stredu 13. mája 1981 popoludní na preplnenom vatikánskom námestí pred bazilikou sv. Petra štyridsaťtisícový zástup v radostnom vzrušení očakával príchod Svätého Otca. Všetko prebiehalo pravidelne. Radostné napätie sa stupňovalo. Vyjadrovali to najmä heslá, skandované veľkým počtom mladých ľudí. Na veži baziliky hodiny odbíjali sedemnástu. Bol to znak, že sa blíži vytúžený okamih.
Prítomní zrazu vybuchnú v búrlivé nadšenie. Svätý Otec Ján Pavol II. sa blíži. Stojí v otvorenom aute a so svojím obvyklým otcovským úsmevom máva na všetky strany, žehná a prijíma pozdravy nespočetných rúk, vystieraných k nemu. Je 17. hod., 16 minút. Ján Pavol II. vracia malú dvojročnú Sandru Bartoli šťastnému otcovi. Dieťa žiari radosťou, lebo bolo v náručí Svätého Otca. Minútu neskôr o 17. hod. a 17. minúte ako blesk z jasného neba zaznejú 4 výstrely, ktoré smrteľne zrania Svätého Otca. Začína sa dráma, ktorá celému svetu vyrazí dych. Za pápežom stojaci jeho osobný tajomník Stanislav Dziwisz a komorník Angelo Gugel zachytia klesajúceho Svätého Otca. Cez jeho bielu reverendu pomaly presakuje čerstvá krv. Všetkých prítomných sa zmocní neopísateľná hrôza.
Pápežovo auto náhle zvýšilo rýchlosť smerom k ľavému preddvoriu baziliky, kde počas audiencií vždy stojí niekoľko sanitiek. Do jednej z nich položili Jána Pavla II. Po niekoľkých sto metroch sa pokazila na sanitke siréna. Začali sa zúfalé preteky s časom. Napriek tomu cestu, ktorá zvyčajne trvá pol hodiny, prešli za osem minút. Počas rýchlej jazdy z námestia sv. Petra na kliniku Gemelli, za silného krvácania a veľkých bolestí, ktoré sa dali vyčítať z pápežovej tváre a ktoré neskôr lekári potvrdili, Svätý Otec po poľsky opakoval slová: ,,Ježiš, Mária! Ježišu, milosrdenstvo! Mária, dôverujem ti.“
Prvú duchovnú pomoc nebezpečne zranenému pápežovi poskytol jeho osobný tajomník Stanislav Dziwisz. Na ,,úteku“ do nemocnice mu vyslúžil sviatosť pokánia.
Chirurg profesor Francesco Crucitti bol pri chorom na klinike Via Aurelia. Od kliniky Gemelli ho delili štyri kilometre. Rehoľná sestra mu oznámila, že na Svätého Otca bol spáchaný atentát. Bola práve hodina najväčšej cestnej premávky. Profesor nasadol do auta a jazdil v ľavom pruhu. Zrazu zbadal, ako ho naháňa policajt na motorke. Zakričal na neho a povedal mu, čo sa stalo. Policajt mu odvetil: ,,Pridajte plyn, pomôžem vám.“
Našťastie prišiel do nemocnice a hneď sa podujal vykonať operáciu, lebo primár profesor Gian Carlo Castiglioni bol v Miláne. Letecky ho rýchlo dopravovali do Ríma.
O 18. hodine Svätý Otec už ležal na operačnom stole. Doktor Buzzonetti požiadal tajomníka Dziwisza, aby Svätému Otcovi vyslúžil sviatosť pomazania chorých. Medzitým personál pomáhal profesorovi Crucittimu obliecť sa. Pri obliekaní profesor mal iba jedinú myšlienku: ,,Otvárať, otvárať..., nestratiť ani sekundu.“ Prvá transfúzia sa nepodarila. Bola potrebná ďalšia. Tentoraz lekári z polikliniky darovali vlastnú krv. Pri otvorení brušnej dutiny lekári uvideli asi dva litre krvi. Odstraňovali ju všetkými možnými spôsobmi, až kým sa neukázali miesta, z ktorých vytekala. Profesor Crucitti zastavoval krvácanie a zisťoval rozsah zranení.
(pokračovanie nabudúce)