Kniha vznikla v roku 2010 spísaním rozhovorov kardinála Bergoglia s jeho priateľom, židovským rabínom v Buenos Aires Abrahamom Skorkom.

Bergoglio viac krát aj počas svojich už pápežských kázní zdôrazňuje potrebu práce a vyjdenia Cirkvi medzi ľudí. Inak sa stáva zahľadenou do seba a upadáva. Podobne v knihe hovorí aj rabín Skorka, keď upozorňuje na to, že náboženské obrady sú iba časťou toho, čo tvorí náboženstvo. Bergoglio mu na to odpovedá: "Nepochybujem, že si treba zašpiniť ruky. Dnes už kňazi nenosia reverendy. Ale jeden čerstvo vysvätený kňaz ju nosil a niektorí kňazi ho za to kritizovali. Opýtal sa teda istého múdreho kňaza: 'Je to nesprávne, že nosím reverendu?' Múdry kňaz mu odpovedal: 'Problém nie je v tom, či ju budeš nosiť, ale či si na nej vyhrnieš rukávy, aby si pracoval pre druhých.'"

Dôležitou témou sú pre Bergoglia chudobní, chorí alebo akokoľvek vyčlenení na okraj. "Treba im pomôcť, aby si zarobili na živobytie. Chudobného ponižuje, keď nemá olej, ktorý ho pomaže dôstojnosťou: prácu. Netreba sa štítiť chudobných, treba sa im pozrieť do očí. Niekedy je to nepohodlné, ale musíme sa o nich postarať. Veľké nebezpečenstvo alebo veľké pokušenie, keď pomáhame chudobným, spočíva v tom, že upadneme do ochranného paternalizmu, ktorý im v konečnom dôsledku neumožní rásť. Povinnosťou kresťana je začleniť tých najúbohejších do spoločnosti – akýmkoľvek možným spôsobom, ale rozhodne ich začleniť."

Keď sa Bergoglio v knihe vyjadruje k niektorých moderným etickým sporom, často hovorí, že nie sú ani tak primárne náboženské, ako skôr antropologické. Keď hovorí o homosexuáloch, upozorňuje, že na svete vždy boli, niekedy boli tolerovaní, niekedy nie, ale až teraz sa ich zväzok stavia na úroveň manželstva. "Považujem to za antropologickú antihodnotu a regresiu." Zdôrazňuje, že keď sa takýto zväzok stáva manželstvom, prestáva byť súkromným a zasahuje tretiu stranu a spoločnosť. Napr. aj tým, že "dostane právo na adopciu a môžu tým byť postihnuté deti. Každý človek potrebuje za otca muža a za matku ženu, ktorí mu pomôžu utvoriť si vlastnú identitu." Ak sa argumentuje lepším prostredím pre deti medzi homosexuálnymi pármi ako su detské domovy, Bergoglio to nepovažuje za správne a hovorí, že pri detských domovoch sa treba zamerať na zjednodušenie procesu adopcie, pretože je prehnane byrokratický.

Podobne hovorí aj pri potrate: tento problém má prednáboženský, vedecký charakter, keďže genetický kód je zapísaný v osobe už v momente počatia. "Brániť ďalšiemu vývinu bytosti, ktorá má už celý genetický kód ľudskej bytosti, je neetické. Právo na život je prvým z ľudských práv. Potrat je zabitie niekoho, kto sa nemôže brániť."

Pred šiestimi mesiacmi nikto z nás nevedel, kto je Bergoglio. Po jeho zvolení za pápeža svet zaplavuje veľa jeho fotografií, väčšina z nich je skôr marketingovo usmievajúcich a o ňom samotnom veľa nehovorí. Viac vie povedať napr. táto – arcibiskup Buenos Aires v dôstojnom, ale obyčajnom tmavom oblečení sedí vo vagóne metra uprostred ľudí cestujúcich do práce, do školy, za rodinou a pod. Mnohí o prítomnosti svojho arcibiskupa asi ani netušia. Toto je jeho prostredie – medzi obyčajnými ľuďmi, nepozorovaný, v rozhovore s prísediacim, nezdôrazňujúci seba, ale pokorný vo svojej službe.

Kniha O nebi a zemi je viac než len medzináboženský dialóg. V osobe židovského rabína a katolíckeho kardinála ide o stretnutie staršieho brata vo viere (judaizmu) s mladším bratom(kresťanstvom), ktorí sa spoločne zamýšľajú nad otázkami, ktoré patria celému ľudstvu. Podstatnou črtou rozhovorov je pravda a úcta, s ktorou sa obaja aktéri vyjadrujú pri hľadaní odpovedí. Práve táto skutočnosť robí čítanie mimoriadne inšpiratívnym pre našu cestu spoznávania odpovedí na otázky o zmysle života, ale aj o každodenných situáciách, ktoré zažívame.