Pán vstal zmŕtvych, radujme sa! Žije a dáva život aj nám, život nielen tu, ale naveky, radujme sa!
Zomrel, aby zomreli naše hriechy, radujme sa! Život, ktorý nám ponúka, je najväčší dar, radujme sa, aleluja!
Radujeme sa? Tešíme sa? Či v rozpakoch stojíme a nevieme, čo s tými slovami robiť? Prečo je to tak? Čo je radosť? Rehot a smiech? Vôbec nie. Smiať sa môže na vtipe aj smutný, užialený človek. I opitý a nadrogovaný – úplne nešťastný človek. Čo je teda radosť? Vie to niekto definovať? Asi by to vyšlo málo vierohodne. Preto to skúsme s podobenstvom.
Radosť je ako more: veľké, široké, hlboké, tiché, tajomné, burácajúce, stále v pohybe prílivov a odlivov. Aj radosť má svoje prílivy a odlivy. Radosť môže byť tichá aj hučiaca, povrchová i veľmi hlboká. Prejavuje sa žiariacimi očami, úsmevom, rečou, spevom. Podľa toho spoznávame nositeľov radosti. Sú to znaky, ktoré sa nedajú naučiť, lebo vyvierajú zvnútra.
A už sme pri tom, prečo sa nevieme radovať. Príčinou je naše vnútro. Čo je v ňom? Po sviatosti zmierenia by malo byť čisté, plné očakávania, radosti a ochoty zmeniť sa. Je to ozaj tak? Nestáva sa náhodou to, že po opustení brány kostola už ho začíname plniť starosťami, závisťou, posudzovaním, hnevom, neodpúšťaním, nemiernym jedením a pitím? Naše vnútro sa napĺňa a niet v ňom miesto pre radosť. A my sa čudujeme, že naše veľkonočné vinše sú len frázy a naše A-LE-LU-JA vyzerá ako naťahovanie žuvačky a niet v ňom ani iskry radosti.
Pane, odpusť mi, že som to povedala, že sa to možno niekoho dotklo, ale musela som to povedať, lebo takto nie sme svedkami radosti z vykúpenia. Zošli nám, prosíme, Tvojho Ducha, aby nás naplnil morom radosti z odpustenia hriechu a života. A zmeň naše srdcia, nech sme ochotní sa zmeniť a žiť život s Tebou.