„...jednoduché veci sú najneobyčajnejšie a len mudrci im dokážu porozumieť.“, píše Paulo Coelho vo svojej knihe Alchymista. Keď mám prezradiť niečo o sebe takto v krátkosti, tak mi prichádzajú na um iba maličkosti. Asi preto, že si rád všímam nenápadné a naoko nedôležité veci, ktoré sa dejú okolo mňa. No práve z nich je vyskladaný celý život človeka. Z ohromných maličkostí. Práve vďaka takýmto maličkostiam som tam, kde som, som tým, čím som. A ozaj, tuším som ešte nespomenul, kto vlastne som. Volám sa Ľubomír Miškovič (pre istotu, aby nedochádzalo k omylu, že som niekto iný ) a som z Košíc. Možno by vás zaujímalo, ako sa vo mne formoval vzťah k Bohu, keďže je zo mňa diakon. Sú to také zvláštne Božie cesty, Jeho neopísateľné pôsobenie. Niečo, čo písmenkami neviem dostačujúco vyjadriť.
No môžem vám prezradiť niečo o sebe, niekoľko maličkostí, ktoré však ku mne akosi patria. Prezradím teda, že som od malička sníval, že sa stanem hokejistom. Skoro denne sme ho počas školských liet s kamarátmi hrávali. Rád som chodieval aj na ten ozajstný hokej, na štadión v Košiciach. Keď bolo zlé počasie, tak som čas často trávil čítajúc nejakú knihu. Tak vedľa hokejového sna rástol taký malý spisovateľský sen. Oba majú spoločné dve veci. Mám ich od nepamäti a ani jeden z nich som doteraz nezrealizoval. No jeden z nich má ešte reálnu šancu na svoju realizáciu. Hmm..., ale ktorý? Do dnešného dňa mi obe tieto moje záľuby ostali. Kniha je môj neodmysliteľný spoločník a na hokej, keď sa dá, tak si vždy rád zájdem. Po štúdiu na gymnáziu a hľadaní samého seba i svojej životnej cesty som po kľukatých cestách došiel až k štúdiu teológie v košickom seminári, kde mi ešte zostáva urobiť posledný krôčik.
V hľadaní samého seba pokračujem, lebo to je asi celoživotný údel každého človeka. Štúdium teológie sa chýli k svojmu záveru. A život už chystá prekvapenia, o ktorých sa mi ani nesníva.
