V jeden deň, na prednáške filozofie sme sa rozprávali o našich hodnotách o snoch o tom, čo máme radi. Bolo mi veľmi ľúto, že ani jeden z mojich spolužiakov nespomenul Boha. A pritom viem, že určite polovica z týchto ľudí sú veriaci. Ja som sa začala zamýšľať. Čo ak sa hanbia za svoju vieru ? Alebo oni zabudli na Boha? A ja sa pýtam prečo, sa my niekedy hanbíme za svoju vieru? Veď sa podobáme Bohu, lebo do nás vložil silu milovať a byť milovaný. Spomeňme si na to, ako je tu Boh stále pre nás. Vtedy keď sme boli chorí, alebo sme práve prechádzali ťažkým obdobím. On nad nami držal svoje ochranné krídla. No občas zabúdame na to, vďaka komu sme tu, kto nás tak veľmi miluje tou svojou bezhraničnou láskou, kto nám dávno odpustil všetky naše prešľapy a hlavne kto tu bol stále aj keď sme mali pocit, že sa nám všetci otočili chrbtom. Nehanbi sa za Boha. Pretože len vďaka nemu sa každé ráno budíme do ďalšieho krásneho dňa, len vďaka nemu hľadíme na hviezdy a hlavne vďaka nemu dokážeme milovať.
