„Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo.“
(Mt 19, 14)
Na tento verš z Písma by sme hlavne my dospelí mali pamätať pri každej svätej omši. Pretože stretnutie so živým Kristom nie je určené iba niekoľkým alebo iba niektorým. Občas počuť názory, kde by deti počas svätej omše mali byť, alebo naopak, kde by byť nemali. Novšie kostoly sú architektonicky riešené tak, že majú vytvorené priestory aj pre matky s deťmi. Vzhľadom na to, že ani jeden kostol v našej farnosti k takým nepatrí, nie je to pre rodičov určite jednoduché, ak sa chcú zúčastniť svätej omše spolu ako rodina. Ale kedy a ako ináč naučiť deti prichádzať a čerpať z prameňa? Staré slovenské príslovie hovorí: „Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko,...“ Chce to len trošku pochopenia a trpezlivosti zo strany nás ostatných. Koniec koncov väčšina veriacich má svoje vlastné deti alebo vnúčatá. Kedysi som čítala príbeh s názvom Vďaka za nič. Okrem iného sa tam píše. „Vďaka, Pane, za to, že musím ráno vstávať, pretože to znamená, že mám prácu.“ Osobne som vďačná za každé dieťa, ktoré počas svätej omše vyrušuje (ak to, samozrejme, nepresahuje určité hranice). Znamená to predsa, že je živé a zdravé a myslím si aj to, že ak nám Boh skrze rodičov dáva deti ako spoločenstvu, znamená to, že nám ešte verí.
