Všedný deň ako iné. Iný je až na sklonku dňa. Večer je svätá omša a po nej kňaz, ako každý štvrtok, vystavuje Sviatosť Oltárnu. Sám Spasiteľ sa nám ukazuje. Všetci pokľaknú pred Bohom. Nastala pre nás vzácna chvíľa pre osobné stretnutie s ním. Len Boh a ja. Boh a ja... Kto z ľudí docení veľkosť a vzácnosť takejto chvíle chvály, vďaky, prosby....? Do chrámu vchádza rodinka. Otec, mamka s dvoma deťmi. Zjavne vedia, prečo sem prišli. Rodičia s bázňou pokľaknú. Modlia sa. Malý drobček v kočiari si veselo hudie: „Tak, tak, tak...“ Starší, cítiac sa v chráme dobre, si meria krôčikmi veľkosť dlažobných štvorcov. Zbor mladých spieva chvály Spasiteľovi. Chlapec prestal cupitať a podvedome do rytmu chvál bubnuje po drevenej stolici. Napadne mi: Azda budúci bubeník...? Mamka šeptom zasiahne: „Nevyrušuj!“ Staršia pani sa s milým úsmevom na ňu obráti: „Nevyrušuje.“ Teraz si to uvedomujem aj ja. Vôbec nevyrušujú. Sú novým motívom, inšpiráciou pre naše chvály, vďaky, prosby... A keby aj niekto mal pocit, že také dieťa vyrušuje, tak do istej miery platí: DETI MAJÚ PRÁVO VYRUŠOVAŤ. Požehnaná je chvíľa, v ktorej rodičia vedú svoje deti pred Spasiteľa. Požehnaní nech sú rodičia, ktorí tak robia... Ježiš povedal: „Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo.“ Potom na ne kládol ruky a odišiel odtiaľ (Mt19, 14-15). Rodičia citlivo spoznali, kedy ich dve ratolesti už budia väčšiu pozornosť u niektorých ľudí ako Sviatosť Oltárna a tak z chrámu ticho odišli.
