V živote každého človeka sa odohrajú udalosti, na ktoré spomíname s láskou, ktoré si chceme uchovať čo najdlhšie v pamäti. Na druhej strane sú tie, ktoré sú nám nemilé a nedokážeme na ne zabudnúť... Jednou z nich je udalosť spred 60 rokov označovaná ako akcia K (kláštory), ktorá sa do dejín nášho národa zapísala aj pod názvom ako „bartolomejská noc slovenského rehoľníctva“. Na to, čo sa stalo v noci zo štvrtka na piatok 13. apríla 1950, kedy boli pod rúškom tmy rehoľníci zo slovenských kláštorov vyvezení do sústreďovacích táborov, isto nezabudnú do konca svojho života mnohí – medzi inými aj náš zodpovedný farník a kostolník v jednej osobe Andrej Goliáš.
„Po absolvovaní vojenskej služby som pocítil, že Boh si ma pozýva do svojej vinice. V januári 1948 som nastúpil do postulátu do Spoločnosti Božieho slova (verbisti) v Nitre. V misijnom dome na Kalvárii sa nás v tomto ročníku zišlo a absolvovalo osemmesačnú prípravu na rehoľný život 15. Po nej som nastúpil 8. septembra 1948 do Spišského Štiavnika do dvojročného noviciátu.“ Noviciát však nedokončil, podobne ako ďalší iní... „Ukončil som len prvý ročník. V noci z 13. na 14. apríla nás všetkých spolubratov, ktorí sme boli v kláštore, totiž pod rúškom noci odviezli do kláštora v Podolínci.“ O tom, že sa bude diať niečo nekalé, pritom tušili rehoľníci podľa jeho slov už oveľa skôr. „Už dva týždne pred odvozom nás sledovali a preverovali z MNV z Popradu. Najmä nás novicov sa pýtali, prečo sa chceme stať kňazmi, prečo sme sa rozhodli vstúpiť do kláštora. V onú noc sme sa pred odchodom ešte posilnili svätým prijímaním, ktoré nám bolo rozdané za asistencie stráže so samopalmi a zaspievali spoločné Te Deum. Útrapy sme znášali s radosťou, posilou nám bolo utrpenie nášho Spasiteľa. Do autobusu sme nastúpili bez akéhokoľvek oblečenia, bez dokladov, bez toho, aby nám bolo oznámené, kam nás odvezú. Po krátkom čase sme zastali pred kláštorom v Podolínci. Tam už bolo všetko pripravené nielen na náš príchod, ale aj na príchod ďalších rehoľníkov – františkánov, jezuitov, saleziánov z celého Slovenska. My sme vzhľadom na krátku vzdialenosť dorazili prví. Autobusy však prúdili do kláštora po celú noc, kým sa nerozvidnilo, aby nik z domácich nevedel, čo sa odohráva za múrmi kláštora. Nasledovalo rozdelenie do izieb, boli sme podelení po 10. Vyzeralo to ako v koncentráku. Biedna strava, jedna svätá omša počas dňa, ktorú mohol slúžiť len jeden z kňazov a práca v záhrade, ako aj na budove kláštora. Nič iné nám nebolo dovolené, zakázané boli spoločné modlitby,“ vracia sa v spomienkach o niekoľko desaťročí späť sabinovský kostolník. Po troch dňoch si, ako ďalej uvádza, uväznených kňazov všimli aj Podolínčania a nasledovala vzbura. „Domáci veriaci vtrhli do kláštora s vidlami a iným náradím a požadovali naše prepustenie. Do rozhorčeného davu začali strieľať ľudové milície a niektorých veriacich aj poranili.“ Nasledovalo sprísnenie režimu pre rehoľníkov, zamykanie na izbách... „Po dvoch týždňoch sa zopakovala nočná akcia a všetci novici sme opäť pod rúškom tmy boli tentoraz vyvezení na Žitný ostrov. V autobuse ešte rátali, či niekto z nás nechýba. Po troch dňoch politického školenia nás previezli na brigádu mládeže do Púchova, kde sme oblečení v červených montérkach kopali kanály. Keď prišiel vedúci ČSM (československej mládeže), pohádzali sme na zem na znak protestu červené čapice.“ Po 4 mesiacoch tejto podradnej práce nasledoval opäť ďalší prevoz do Kostolnej pri Trenčíne a opäť politické školenia. „Snažili sa nás presvedčiť, že Kristus bol prvý komunista. Nakoniec tých z nás, ktorí absolvovali vojenskú službu, poslali domov a nechali nás sledovať, či sme sa zaradili do normálneho života. Ostaných poslali do PTP (pomocných technických práporov). Ja som si našiel prácu tu v Sabinove, v tlačiarni. Žandári ma však neustále sledovali. Osobne ma o tom informoval aj náš veľkostatkár. Po 6 rokoch – toľko nám odporúčali čakať naši predstavení, či sa doba nezmení, som sa oženil s manželkou Annou, ktorá pochádza rovnako ako ja z tej istej dediny, z Oľšova. Spolu sme vychovali 5 detí.“ Odvtedy už pretieklo veľa vody v Toryse a situácia sa postupne zmenila. „V roku 1987 som sa stal kostolníkom a s nadšením som privítal zmenu v roku 1989. Dnes však so smútkom konštatujem, že mnohí z nás akoby zabudli na to, čo sa odohralo pred šesťdesiatimi rokmi. A kresťania volia opäť komunistov. Od našich predstavených v misijnom dome v Nitre som neraz počul túto vetu: ‘Najväčším nepriateľom Cirkvi sú neuvedomelí katolíci,’ ktorá ukrýva v sebe veľkú pravdu,“ uzatvára svoje rozprávanie o časoch nedávnych živý svedok barbarskej noci Andrej Goliáš.
Slovo na záver:
Za celých dvetisíc rokov sa neraz pokúšali jednotlivci aj skupiny vytrhnúť Boha z ľudského srdca. Prenasledovali veriacich, usmrcovali kňazov, rúcali chrámy. A predsa nemohli rozvrátiť Cirkev, lebo sám Kristus povedal: „A brány pekelné ju nepremôžu.“
