Po slávení obradov Kvetnej nedele nasleduje slávenie Veľkonočného trojdnia, ktoré je žiarivým vrcholom celého liturgického roka. Slávime veľké tajomstvá ľudského vykúpenia, sprítomňuje sa Pánov prechod z tohto sveta k Otcovi. Počas týchto slávení Cirkev cez liturgické a sviatostné znaky vytvára s Kristom, svojím ženíchom, vnútorné spoločenstvo.

Na Veľký piatok je práve ten deň, kedy nám „vezmú ženícha,“ preto sa postíme. Odporúča sa predĺžiť pôst aj na Bielu sobotu, aby boli tým umocnené a povznesené radosti Veľkonočnej nedele.

Sláviť budeme okrem troch hlavných slávení aj Liturgiu hodín, a to dvakrát, na Veľký piatok ráno a na Bielu sobotu ráno. Tieto modlitby nám ponúkajú možnosť rozjímať o Pánovom umučení, smrti a pochovaní cez texty Svätého Písma, vyzdvihnuté spevom podľa gregoriánskych žalmových nápevov.

Počas Veľkonočného trojdnia je možnosť získať úplné odpustky za zvyčajných podmienok (sv. spoveď, sv. prijímanie, modlitba na úmysel Sv. Otca a vylúčenie záľuby aj v ľahkom hriechu) na Zelený štvrtok pri speve hymnu Ctíme túto Sviatosť..., na Veľký piatok za nábožnú účasť poklony kríža pri liturgickom slávení a na Veľkonočnú vigíliu pri obnove krstných sľubov.

 

Na Zelený štvrtok predpoludním sa všetci kňazi na svete zhromaždia okolo svojho biskupa. V tento deň sú požehnané oleje, ktoré sú používané počas roka pri vysluhovaní niektorých sviatostí a všetci kňazi si verejne obnovujú svoje kňazské sľuby.

Večer je slávnostná svätá omša na pamiatku ustanovenia sviatosti Eucharistie a kňazstva. Keď prídeme do kostola, čakajú nás dve zvláštnosti: svätostánok je prázdny a vo sväteničkách nie je požehnaná voda. Ako keby nám Cirkev chcela poukázať na časy pred poslednou večerou, kedy Pán Ježiš ustanovil Sviatosť oltárnu a novozákonné kňazstvo. Až potom nástupcovia apoštolov začali požehnávať aj vodu.

Podstatou poslednej večere bolo, že Ježiš vopred prežíval a slávil to, čo sa na ďalší deň stalo reálne: obetoval sa, keď lámal a dával chlieb − jeho pravé telo a dával víno − jeho pravú krv. Na ďalší deň svoje ľudské telo fyzicky obetoval za nás všetkých a svoju krv vylial ako zmiernu obetu za nás všetkých.

Večerná svätá omša na Zelený štvrtok je zameraná na tri tajomstvá: ustanovenie Eucharistie, sviatosť posvätného stavu a Pánovo prikázanie o bratskej láske. Známymi prvkami večernej liturgie je slávnostné zvonenie na Sláva Bohu na výsostiach, keď sa odmlčí organ, zvony a zvončeky až do Pánovho zmŕtvychvstania. Veľmi silným gestom je umývanie nôh, kedy kňaz predstavuje Krista, jeho službu a lásku. On neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť.

Po eucharistickom slávení sa v slávnostnej procesii prenesie sviatosť Oltárna na miesto úschovy, v našom prípade (ideálne) do samostatného kostola, kaplnky, kde bude uschovávaná až do Pánovho zmŕtvychvstania.

Večerná poklona, bdenie s Eucharistickým Kristom, má v sebe veľmi hlboký zmysel: Kristus je na Olivovej hore, v Getsemanskej záhrade, kde sa modlí, krvou potí a vojaci na čele s Judášom ho idú zajať. Preto je vhodné zotrvať v tento večer pri Pánovi, bdieť spolu s ním. Je vhodné mať pri sebe Nový zákon a prečítať si kapitoly 13 − 17 z Jánovho evanjelia, Ježišovu rozlúčkovú reč.

 

Na Veľký piatok si pripomíname, že „bol obetovaný Kristus, náš veľkonočný Baránok“. Rozjímame o umučení a smrti Pána, uctievame kríž. Cirkev si pripomína svoj pôvod z Kristovho boku, spiaceho na kríži a prosí za spásu celého sveta. V tento deň už oddávna nie je sv. omša, lebo sám Večný Veľkňaz na oltári kríža priniesol svoju krvavú obetu. Je zvykom sláviť ráno spoločne liturgiu hodín, zúčastniť sa na krížovej ceste. Obrady sú v hodine smrti nášho Pána o 15.00 hod.

Liturgia je veľmi hlboká a dojímavá. Chrám je bez ozdôb, oltár je obnažený, bohostánok je prázdny, počas vstupu je hlboké mlčanie, nehoria ani sviece, celebrant je oblečený vo farbe mučeníctva, v červenom rúchu. Kňaz a diakon padnú na tvár. Toto bezmocné ležanie na zemi vyjadruje najvyššiu úctu pred oltárom, ktorý symbolizuje aj kríž, aj samotného Krista. V dávnej dobe pápež na začiatku každej bohoslužby takto vzdával úctu oltáru, padol na tvár.

Biblické čítania rozprávajú o Mužovi bolesti u Izaiáša, List Hebrejom rozpráva o Kristovi veľkňazovi. Počúvame Pašie o umučení Pána podľa sv. Jána. Prečo čítame práve Jána každý Veľký piatok? Podľa tradície on osobne stál pri Pánovom kríži ako milovaný učeník, ako verný svedok jeho umučenia. Slávnostné modlitby zahŕňajú vo svojich úmysloch celý svet.

Vrcholným momentom dnešného slávenia je poklona, uctenie svätého Kríža. Tento obrad je veľmi starý. Jeruzalemskí kresťania konali túto poklonu kedysi pred pôvodným Kristovým krížom. Podľa učenia našej viery krížu patrí najplnšia úcta práve kvôli Spasiteľovi a vzťahu s jeho výkupným utrpením.

Kňaz odhalí svätý kríž a my spievame: „Poďte, pokloňme sa!“ a všetci na kolenách potichu vzdávame úctu sv. krížu a Kristovi, ktorý na ňom visí. Tento moment je vrcholom dnešnej liturgie, poklona pred odhaleným krížom nášho Spasiteľa. „Kresťanská duša, klaňaj sa svojmu skrvavenému Ženíchovi, do svojej poklony vlož celú svoju odovzdanosť.“ Po spoločnej poklone svätému krížu nasleduje sv. prijímanie.

V našich krajoch sa podľa dávnej tradície prenáša Najsvätejšia sviatosť do „Božieho hrobu“, kde sa vystavuje na poklonu. Monštrancia je vždy zahalená priesvitným závojom. Všetko − ozdoby a svetlá − musia usmerňovať našu pozornosť na Najsvätejšiu sviatosť, ktorá je pamiatkou Pánovej smrti a zmŕtvychvstania.

Odhalený svätý kríž ostane vystavený vo veľkom kostole medzi sviecami a až do Veľkonočnej vigílie pred ním kľakáme. Tak vyjadrujeme našu úctu Kristovmu krížu nielen počas liturgických obradov, ale aj po ich skončení a aj počas celej Bielej soboty.

 

Biela sobota. Pán je pochovaný v hrobe, zostúpil k zosnulým a vyslobodil ich z pút smrti, Adama a Evu a všetkých spravodlivých od stvorenia sveta. Cirkev zotrváva v modlitbách pri Pánovom hrobe, prednáša liturgiu hodín, iné obrady cez deň nie sú. Veriaci ľud cez deň navštevuje Boží hrob, klania sa Kristovi v Najsvätejšej sviatosti a po skromnom obede sa pripravuje na veľké bdenie, na svätú Veľkonočnú noc.

 

Celá slávnosť Veľkonočnej vigílie sa koná v noci. Nemá sa začať pred súmrakom a má skončiť pred svitaním. Túto zásadu treba chápať doslovne. Bolo by protirečiacim zneužitím začať ju v čase, keď sa slúžia večerné sv. omše. Je to noc očakávania Pána. V tejto noci Cirkev bdie a dramatickými obradmi prežíva liturgiu Kristovho zmŕtvychvstania, víťazstvo svetla nad tmou, vyslobodenie z egyptského zajatia a z otroctva diabla a hriechu, zmŕtvychvstanie aj našich duší. Tajomným spôsobom je prítomná v tejto liturgii Kristova smrť, oslavujeme aj naše vykúpenie získané na kríži. Smrť a zmŕtvychvstanie je prepojené aj v osobách pokrstených. Prvotná Cirkev v túto noc vysluhovala krst. Milosť krstu sa dnes obnoví vo všetkých pokrstených.

Všímajme si veľký kontrast svetla a tmy počas celej liturgie. Chrám je úplne v tme, deň sa pominul, už druhá noc prichádza odvtedy, čo Pán odpočíva v hrobe. Kňazi pred kostolom požehnajú oheň. Kedysi bolo predpisom, že nový oheň bolo možné zapáliť iba od iskry, ktorá vyšla z kameňa, pričom sa tým naznačuje iný oheň – oheň viery, z iného Kameňa. Kameň v celom Sv. Písme symbolizuje Kristovo telo, jeho sväté človečenstvo. Kňaz požehnáva nový oheň, ozdobí Veľkonočnú sviecu – paškál, ktorý je symbolom zmŕtvychvstalého Krista. Táto svieca nám ohlasuje, že Kristus je Alfa a Omega, počiatok a koniec, on má moc nad časom aj nad večnosťou. V slávnostnej procesii diakon trikrát ohlasuje, že Kristus je svetlo sveta, a aj veriaci si zapaľujú svoje sviece. A svetlo od Krista sa rozšíri po celej Cirkvi. Preto si nezabudnime priniesť vlastné sviece na slávenie vigílie, budeme ich potrebovať aj pri obnove krstných sľubov.

Zaznie Veľkonočný chválospev, ktorý nám ohlasuje, že radosť z nebies sa rozšíri na zem, na Cirkev, aj na náš chrám. Najprv nám vyrozpráva starozákonné udalosti a ďakuje Bohu za uskutočnenie nášho vykúpenia. Plameň veľkonočnej sviece symbolizuje aj veľkonočné milosti. V záverečnej časti chválospevu sa modlíme za to, aby nás tie milosti nikdy neopustili, aby Pán, keď príde vo svojej sláve, našiel horieť v nás ten plameň.

Po úvodných obradoch zaznejú biblické čítania. Tieto čítania sú zvyškami veľkej vigílie, ktorá kedysi trvala celú noc. Prvotne slúžili na poúčanie katechumenov, ktorí mali byť v túto noc pokrstení. Dnes poúčajú nás, ktorí si skrze významné momenty a predobrazy vykúpenia a krstu počas tohto bdenia pripomíname náš krst.

Po čítaniach zaznie oslavná pieseň Sláva Bohu na výsostiach. Nespievali sme ju počas celého pôstu. Znova ju privítame zvukom organu, zvonov a zvončekov, a tiež sa rozširuje svetlo, posluhujúci zapália oltárne sviece. Slávnostné Aleluja tiež nezaznelo na našich perách od začiatku pôstu. Podľa dávneho zvyku ho opakujeme stále vyšším a vyšším tónom.

Po slávnostnom ohlásení Ježišovho zmŕtvychvstania v evanjeliu nasleduje obrad požehnania krstného prameňa. K tomuto úkonu voláme na pomoc celú oslávenú Cirkev spevom Litánií k všetkým svätým. Potom kňaz prednáša slávnostnú modlitbu nad vodou, aby Cirkev otvorila svoju náruč, aby Duch Svätý jej dodal tú silu, že v krste sa cez ňu budú rodiť Božie deti, očistené od dedičného hriechu pre nový život. Ponáranie Veľkonočnej sviece do vody znamená, že krstný prameň skrze Kristovu silu bude schopný dávať nový život deťom, ktoré tu prijmú sviatosť krstu. Kropenie vody nám pripomína náš krst.

Po obnove krstných sľubov pokračuje slávnostná sv. omša. V premenenom chlebe a víne sám Zmŕtvychvstalý prichádza medzi nás, prijmime ho s veľkou radosťou v srdci, lebo svojou smrťou a zmŕtvychvstaním premohol našu smrť a daroval nám večný život. Sme vykúpení, žime teda s veľkonočnou radosťou tak, ako sa na Božie deti patrí a s radosťou volajme: Aleluja!

Program LITURGICKÝCH SLÁVENÍ A OBRADOV VEĽKONOČNÉHO TROJDNIA 2013