Asi viacerí máme skúsenosť so zlomeninou. Či už osobne alebo niekomu z blízkych sa stalo, že to niekde v tele prasklo. Vďaka Bohu ja nemám túto skúsenosť. No dnes na svätej omši som sa cítila, akoby mi dali dole sadru, či ortézu a ja som sa nanovo učila chodiť. Všetci sa nachádzame v situácii, keď sme po dlhom čase vstúpili do kostola. A nielen to. Mali sme milosť, byť na svätej omši. Počas štyroch mesiacov bez tejto možnosti som ani v jednu nedeľu nevynechala svätú omšu. Aj počas týždňa som pozerala prenosy svätých omší. A predsa, som dnes bola akási neistá. Neistá v odpovediach počas liturgie, zabudla som na niektoré, nazvime to organizačné veci počas omše... A prekvapilo ma to.
Cítila som sa, ako človek, ktorý sa po úraze nanovo učí chodiť. No samotná rekonvalescencia nespočíva v tom, že nohu je potrebné šetriť a naďalej sedieť doma, lebo takto je to jednoduchšie a menej bolestivé. Práve naopak. Každý lekár vtedy odporučí nohu zaťažovať, cvičiť, chodiť, aby nedošlo ku skráteniu svalov a hybnosť by už nikdy nebola, ako pred úrazom.
Toto odporúčanie by sa dalo aplikovať aj na túto situáciu a na náš vzťah k Bohu. Tak ako každý iný vzťah sa nedá budovať a posilňovať z gauča, bez aktívneho prístupu a času iba pre Neho, bez ozajstnej komunikácie. Aký bude teda tento vzťah? Neistý? So skrátenými svalmi? Dal by Boh, aby tomu tak nebolo. Jasné, že teraz sú počty veriacich na svätých omšiach obmedzené. Ktosi raz povedal, že iba Boh je nekonečný. Všetko ostatné má svoj začiatok aj koniec. Aj toto raz skončí. Rozchodíme to?