Na ceste po krásach južného Poľska sa niektorým z nás naskytne príšerný pohľad. Je to zámer, keďže ľudí zlo fascinuje a vyhľadávajú ho radi. Aj v Biblii sa píše, že ľudia viac milovali tmu ako svetlo. Tým miestom hrôzy je múzeum v Osvienčime, ktoré je pomenované podľa nemeckého ekvivalentu tohto bývalého nacistického vyhladzovacieho tábora, teda „Muzeum Auschwitz“.
Tábor smrti
Osvienčim je priemyselné mestečko a za múrmi, reps. ostnatým drôtom dnešného múzea nič nenasvedčuje tomu, že toto slovo sa vyslovovalo potichu či s hrôzou v čase druhej svetovej vojny. Daný termín stále znie ako prízrak, no miestni sa nemôžu sťažovať na nezáujem turistov. Naopak. Toto mesto patrí medzi najnavštevovanejšie na svete aj vďaka silnej osvetovej kampani, ktorá odkazuje na jednu z najväčších tragédií tejto planéty – na holokaust. No nielen na to. Masové popravisko je tragickým miestom skonu aj iných národov, nielen židovského. Tábor pre preplnenosť väzníc určených pre poľských politických väzňov sa nakoniec pretransformoval na továreň na smrť, ktorá zabila obrovské množstvo ľudí. Pýtame sa prečo? Ani najlepší znalci metafyziky na to dodnes nenašli odpoveď. Pokúsme sa aspoň trochu načrieť do tajomstiev tohto obrovského medzinárodného cintorína. Tu totiž nezahynuli iba ľudia. Presne namierená guľka do čela obete nemala svoje genocídne úmysly len na tzv. Bloku smrti, teda medzi barakmi 10 a 11 v Osvienčime „jednotke“, keďže tento tábor sa delil na tri veľké a asi 40 menších jemu podriadených podtáborov. Nacizmus na pôde tohto vražedného zariadenia zabíjal ľudské charaktery, dobro, lásku a pozitívne hodnoty. Naopak, zasial a úspešne žal nenávisť, zlobu a ťažké zločiny proti humanite, ľudskosti a vôbec spôsoboval takú bariéru medzi ľuďmi, že to nie je možné prekonať dodnes. No aj napriek týmto ohavnostiam, ktoré peklo na Zemi splodilo, sa nám tu ukazujú charaktery a postavy ľudí, ktoré sú príkladmi pre všetkých. Ide o známych bývalých väzňov v spoločnosti tých, ktorých mená ostanú ukryté pred zrakmi historikov, teda neznámych hrdinov. No pozrime sa pozornejším okom na tých známejších.
Sv. Terézia Benedikta od Kríža OCD (Edith Stein)
Ešte v auguste sme si v liturgickom kalendári pripomenuli karmelitánsku mníšku sv. Teréziu Benediktu od Kríža OCD, no pod rehoľným menom ju poznajú snáď len hlboko veriaci ľudia či členovia tejto jednej z najprísnejších katolíckych reholí. Táto hrdinská žena neprežila nami sledovaný tábor. Zahynula v plynovej komore, z ktorej sú dnes ruiny. Budova padla za obeť pri povstaní väzňov na tzv. Sonderkommande, resp. pri demolácii objektov masových vrážd unikajúcimi príslušníkmi SS, ktorí chceli pred postupujúcou Červenou armádou zakryť skutky svojho genocídneho konania. Život tejto pozoruhodnej ženy nijako nenasvedčoval tomu, že vojde do dejín ako človek, ktorý odišiel zo sveta takýmto krutým spôsobom, ako sa to stalo práve jej. Najmä keď si uvedomíme, že šlo o ortodoxnú židovku, ktorá stratila vieru a z ateizmu sa prepracovala až ku katolicizmu. Intelekt využila pri štúdiu filozofie a germanistiky a dejín, a to priamo u Edmunda Husserla – zakladateľa fenomenológie. No druhá svetová vojna poznačila túto ženu a poslala ju na smrť. Už ako karmelitánka v kláštore pomáhala prenasledovaným. No nacizmus ju dobehol aj za múrmi prísnej klauzúry. Pre Gestapo nebolo pracné, aby si zistilo pôvod tejto ženy a ako pomstu za pastiersky list holandských katolíckych biskupov ju spolu s jej vlastnou sestrou Rózou zatkli a transportovali do Osvienčimu – Brzezinky, kde spolu zomreli. Edith Stein sa stala prvou katolíckou ženou vyhlásenou za svätú, ktorá mala priamy židovský pôvod. 11. októbra 1998 bola okrem kanonizácie vyhlásená aj za spolupatrónku Európy.
Sv. Maximilán Kolbe OFM (Rajmund Kolbe)
Svätý františkán Maximilián Kolbe je pravdepodobne najznámejším väzňom tábora smrti. Tento muž však nezomrel ako mučeník náhodne a nielen koniec jeho pozemského života spočíva v jeho svätosti. Od detstva bol zbožným chlapcom, dokonca zažil aj priamo mystický zážitok, ktorý ho poznačil na celý život. Panna Mária mu pri zjavení dala dva vence. Červený znamenal mučeníctvo a biely čistotu. S týmto sa zdôveril svojej matke, ktorá to neniesla ľahko a silne jej to pripomínalo Simeonovo posolstvo, ktoré poznáme z Biblie. Táto žena svoje deti vychovala prísne, ale láskavo a cez vojnu, ktorú prežila, zažila to, čo je jedna z najhorších vecí pre všetky matky – o všetky svoje deti prišla, vrátane syna Rajmunda, ktorého poznáme pod rehoľným menom Maximilián. Ten po vstupe do kláštora františkánov vyštudoval teológiu, pričom v roku 1918 bol v Ríme vysvätený za kňaza. Neskôr založil mariánske hnutie, vydával časopis na počesť Nepoškvrnenej Panny Márie a šíril k nej úctu na každom kroku. Takisto ako misionár založil odnož tohoto hnutia v Japonsku, kde pôsobil v meste Nagasaki. Ide o jednu z najväčších japonských katolíckych enkláv a toto mesto bolo aj cieľom pri útoku atómovej pumy. Žeby náhoda...? Po návrate z Japonska začali krušné časy nielen pre Kolbeho a spolubratov, ale pre celé Poľsko a aj Európu. Po vypuknutí vojny sa kláštor minoritov stal cieľom utečencov. Kolbe pomáhal každému, ako mohol, no príchod príslušníkov SS do Niepokalanówa neveštil dobrý koniec pre tohto statočného muža. Po pobyte v Pawiaku, kde bol ponižovaný pre svoju úctu k Panne Márii a kde sa ho dokonca zastal aj židovský spoluväzeň, bol transportovaný na posledné zastavenie svojej krížovej osobnej cesty – do Osvienčimu. Tam bol kruto mučený. Niekoľkokrát bol priamo ohrozený na živote. Najmä sadistický dozorca Krott ho takmer prizabil, keďže mu schválne nariaďoval nesplniteľné pracovné normy, ktorých nesplnenie strestal takou bitkou, že si väzni mysleli, že Kolbe následný pobyt v táborovej nemocnici neprežije. Prežil, aby zachránil ďalšieho spoluväzňa a nielen to. Jednou z najnepríjemnejších vecí pre chod tábora bola tá skutočnosť, ak sa niekomu podarilo utiecť. Vtedy sa rozpútalo peklo, pretože aj SS malo obavy, že sa prezradia skutočnosti, ktoré by svedčili o prísne utajených programoch genocídneho charakteru pred okolitým svetom. Osvienčim bol totiž izolovaný, no napriek mimoriadnym bezpečnostným opatreniam sa útek konkrétnemu šťastlivcovi podaril. Väzni z jeho bloku však boli týmto odsúdení na kruté zaobchádzanie počas pátracej akcie. Po niekoľkých trestných apeloch sa veliteľ úseku, kde patril aj blok 14, neslávne známy SS dôstojník Karl Fritzsch, inak sudetský Nemec – dostal k masovej exekúcii, ktorá bola klasickou pomstou za útek väzňa. Išlo o najhoršiu smrť, akú v tomto tábore mali – hladom a smädom. O bunkri hladu z bloku smrti sa šírili medzi väzňami hrozné reči. Mnohí odsúdenci tam pred smrťou zošaleli a z jeho útrob sa ozývali výkriky zúfalstva. Karl Fritzsch spolu s Gerhardom Palitschom nekompromisne vybrali 10 ľudí na smrť. Keďže v Osvienčime ste nemali meno, ale len číslo – posledný vybraný väzeň s označením 5659 začal silno plakať za ženou a deťmi, ktoré neuvidí. Netušil, že sa mýlil. Jeho nárek totiž vyrušil väzňa 16670, teda otca Kolbeho. Ten smelo predstúpil pred Karla Fritzscha, ktorý sa rozčúlil za porušenie táborovej disciplíny – vystúpiť z radu bez povolenia mohlo znamenať rovno popravu. Kolbe však na krik odpovedal pokojným hlasom a slušne poprosil Fritzscha o výmenu za posledného väzňa, teda toho, ktorý plakal. 5659 svitla nádej na záchranu, no Fritzsch váhal, či také niečo vôbec prijať. Dnes vieme, že šlo o seržanta poľskej armády Francizska Gajowniczka. Nastalo hrobové ticho, pretože aj pre dôstojníkov SS bol toto šok a niečo, čo nezažili a nepredpokladali. Fritzsch výmenu prijal, no sám sa opýtal Kolbeho, kým vlastne je. Ten mu láskavo odpovedal, že je katolícky kňaz, pričom tento odsúdený, za koho chce ísť, má ženu a deti. Väzni sa museli pred vstupom na popravu zobliecť do naha a ich kati pri zatvorení dvier so sadistickým rehotom im na rozlúčku povedali, že si tam môžu poschnúť ako tulipány. Väzňov ešte vyšetril lekár z SS, ktorý sa vyjadril, že Kolbe ako človek, ktorý prekonal tuberkulózu a ktorý je objektívne telesne najslabší, zomrie iste ako prvý. To však nevedel, že sa stane pravý opak a lekárska veda sa občas stretne s anomáliou. Kolbe totiž zomrel ako posledný. Je to zvláštne, ale bunker hladu sa počas jeho pobytu premenil na chrám. Namiesto zúfalých výkrikov sa odtiaľ ozývali modlitby a národné poľské a zároveň mariánske katolícke hymny. Kolbe dokonca tým, ktorí boli veriaci, vyslúžil aj spoveď a odprevadil ich tak do večnosti. Možno aj preto Boh chcel, aby umrel ako posledný. Zaujímavé je, že k bunkru bol prísny zákaz čo sa i len približovať a vôbec sa o väzňov zaujímať. No presné informácie máme. Postaral sa o nich Bruno Borgoweic. Väzeň, ktorý mal výhodu v tom, že bez akcentu hovoril plynule po nemecky, prihlásil sa za tlmočníka, čo bolo nebezpečné – nacisti sa totiž zvykli zbaviť ľudí, ktorí boli svedkami zločinov proti ľudskosti. Borgowiec však ako väzeň 1192 bol natoľko šikovný, že sa mu podarilo so šťastím prežiť. Ako spojku medzi väzňami a SS si ho vybrali na preklady požiadaviek väzňov a rozkazov dôstojníkov, ktorí do bunkru chodili raz do dňa na kontrolu. Borgowiec po vojne pod prísahou povedal všetko, čo videl a zažil. Okrem iného aj to, že za vysluhovanie sviatostí bola okamžitá poprava. Kati vedeli, že aj tak mu horšie nič urobiť nemôžu, a že guľka by bola len milosťou, takže napriek zlosti dôstojníkov sa naďalej Kolbe modlil a väzňov spovedal. Ďalej Borgowiec svedčil, že ako jediný nikdy ako najstatočnejší z celej skupiny nepýtal ani vodu ani chlieb, hoci ostatní úbožiaci na kolenách prosili o kúsok jedla... Odpoveďou ich vrahov bol kopanec. S jedným však nerátali a medzi sebou si vraveli, o čom tiež Borgowiec svedčil. Nerozumeli, čo je toto za väzňa – namiesto toho, aby ich nenávidel, s čím logicky rátali od iných väzňov a čomu sa ani nečudovali, ich ten „kňažúr“ žehnal a vždy sa usmieval a modlil sa za nich. Dokonca vraj vravel, že vďaka nim sa oni môžu zadarmo stať mučeníkmi, čím ich nechcene posúvajú k bránam večného života. Niektorí sa dokonca pýtali do služby na iný blok, pretože im to bolo až nepríjemné a neboli na to zvyknutí. Odpoveďou im boli narážky od kolegov, či si nevedia rady s jedným poľským farárom. Tam rady naozaj nebolo: na nenávisť odpovedať láskou bolo totiž zmyslom Kolbeho života. Navyše, ak by ho boli zabili, tak by to bol akt milosti z ich strany, čo tiež nechceli. Kolbe s modlitbou na perách stále dýchal a doslova „mlel z posledného“. Netrpezlivý veliteľ bloku 11, kde sa cela smrti nachádzala, jasne však prikázal lekárovi, že by to s ním už radšej skoncoval. Vraj už bunker hladu potrebuje pre ďalších väzňov. Injekcia fenolu poslala v predvečer sviatku Nanebovzatia Panny Márie tohto mučeníka priamo k nej. Túto celu postupne navštívili traja pápeži v rokoch 1979, 2006 a naposledy v roku 2016 na znak úcty k tomuto hrdinovi. Jeho skutok je predmetom diskusií dodnes, a to aj v katolíckom prostredí, kde obeta života za druhého je pokladaná podľa evanjelia za najväčší prejav lásky, no stále to budí obdiv. V prostredí neveriacich ľudí je toto skôr hrdinstvo ako martýrium. No objavilo sa aj nemálo pochybovačov. Či nešlo o akt rituálnej samovraždy, prípadne deficitu psychického zdravia, čomu sa v takomto sociopatologickom prostredí ani niet čo diviť. Niektorí bývalí väzni dokonca pochybovali, či by bol taký sadista ako Fritzsch vôbec schopný prijať výmenu, a to boli ľudia, ktorí ho priamo zažili... No františkáni sa silnou osvetou nakoniec zasadili o kult tohto svätca najmä pred pápežmi Pavlom VI. či krajanom otca Kolbeho Jánom Pavlom II. , ktorí ho vyhlásili najprv za blahoslaveného, neskôr za svätého. Pri obradoch bol prítomný aj zachránený Gajowniczek, ktorý takto od Kolbeho dostal navyše 54 rokov života, keďže zomrel až v roku 1995.
Post scriptum...
Nedá sa však toto ukončiť inak, ako ešte pripomenúť jeden koniec života na pôde tohto tábora. Ide o jeho najznámejšieho hlavného veliteľa Rudolfa Hössa. Ten zomrel v Osvienčime vo veku 47 rokov ako popravený muž, rovnako ako Kolbe, ktorý mal tiež v čase smrti v tábore 47 rokov. Kolbe v detstve uvažoval, že sa stane vojakom z povolania. Höss zasa chcel byť kňazom, no stal sa vojakom z povolania. Obaja zomreli na tom istom mieste v opačnom povolaní a v rovnakom veku, než si zvolili. Žeby náhoda? Tie predsa neexistujú. Boh riadi chod dejín a týmito znameniami nám tiež ukazuje prítomnosť v našich životoch.