Mária Elena Bergoliová má 65 rokov a je posledným žijúcim súrodencom pápeža Františka. Žije so svojimi dvoma synmi na periférií Buenos Aires. Takto si spomína na ich spoločné detstvo:
Bolo nás päť detí. Jorge sa narodil v septembri 1936, o 13 mesiacov neskôr Ockar, potom Marta a o dva roky Alberto. Než som prišla na svet ja, o 12 rokov mladšia ako Jorge, jeden ďalší súrodenec zomrel pred narodením. Mala som 13, keď otecko zomrel na infarkt. Do vtedy sme boli šťastná talianska rodina. Spomínam si na posvätnosť každej nedele – najprv sv. omša a potom dlhý obed až do neskorého popoludnia. Boli sme chudobní, ale boli sme verní talianskym tradíciám. Maminka bola výborná kuchárka. Babička Rosa bola pre nás hrdinka a nebojácna žena, ktorá do Argentíny emigrovala v roku 1929, aby utiekla pred fašizmom. Otecko Mário bol účtovník a jediný, kto do domu nosil peniaze. Musel sa veľmi namáhať, aby nás všetkých uživil. V Argentíne mu neuznali jeho talianske vzdelanie. Menej ho preto platili, napriek tomu nikdy nestratil svoj humor. Bol stále veselý, nikdy sa nehneval a nikdy nás nebil. Bol autoritou, ale bez mužskej nadradenosti – stačil iba pohľad, keď sme neposlúchali. Mamku veľmi miloval a stále jej nosil darčeky.
Jorge mi vždy pripomínal obidvoch rodičov. Maminku kvôli tomu, že tiež výborne varil. Keď som sa narodila, maminka mala dlhšiu dobu zdravotné problémy a Jorge varil pre celú rodinu. Aj ako arcibiskup si varil sám. Hlavne sa však podobá na otca. Otecko si často nosil prácu domov. Rozložil knihy v obývačke a zapol gramofón. Rovnako ako Jorge, ktorý miluje operu, tango a Edith Piaf.
Naša rodina žila skromne, ale dôstojne. Nikdy sme nič nevyhodili, maminka prešívala otcove oblečenie pre nás deti. Jorge bol vždy mojim „starším bratom“ – hral futbal, chodil na katolícke akcie a študoval. Nespomínam si, že by niekedy rodičov nahneval. Keď dokončil technické lýceum a stal sa chemikom, povedal mamke, že by chcel študovať medicínu. Maminka mu vtedy upravila pracovňu na pôjde, kde by sa mohol učiť. Raz tam ale prišla upratať a našla samé teologické knihy. Vyčítala mu, že jej klamal. Nikdy nezabudnem na jeho vyrovnanú odpoveď: Neklamal som ti. Povedal som, že budem študovať medicínu – a toto je medicína duše. Do seminára vstúpil, keď mal 19 rokov. Otec bol rád, ale mamku to veľmi zasiahlo - pochopila, že ho tým stráca. Tak ako ho dnes strácam ja. Z našej rodiny sme zostali iba my dvaja. Jorge mi bol stále nablízku. Pred jeho odchodom do Ríma sme sa rozlúčili ako vždy a svoj byt opustil tak, ako by sa tam mal hneď vrátiť. Stále nemôžem uveriť, že je pápežom. Viem, že keď sa stretneme, bez slov sa objímeme. Sme síce Taliani, ale zo severu – hlboko všetko prežívame, ale vnútri. Na kardinálske menovanie som aj ja išla s bratom do Ríma. Deň pred tým sa ho jeden kardinál spýtal, či si už vybral limuzínu, na ktorej príde do Vatikánu. Samozrejme, odpovedal brat. Aké samozrejmé – išli sme peši. Trmácali sme sa cez celé mesto. Ja a on s nohami, ktoré má ploché a stále ho bolia. Taký je totiž môj brat, pápež František.
(spracované z www.radiovaticana.cz)
