„Je to pre ňu lepšie, no bude mi chýbať,“ povedala som pred necelým mesiacom priateľovi, keď sa ma snažil po pohrebe starej mamy rozveseliť. V mysli sa mi pritom vynorila usmievavá, láskavá tvár, z ktorej žiarili dve nezábudky a v ušiach mi znelo nežné: „Lucinka.“ Bola to výnimočná žena. Pre svojich blízkych mala vždy prichystanú dobre mienenú radu do života, pohladenie, povzbudenie, čas. Bola presne taká, ako ju opisuje v Modlitbe za starkú Milan Rúfus. Z jej perí, najmä v posledných chvíľach života, neustále znelo Zdravas Mária... Dodnes si pamätám aj modlitby, ktoré ma naučila, keď som bola dieťaťom... Anjeličku, strážca môj... za rodičov, za kňazov, za pokoj vo svete, za úrodu... V pamäti mi zostali aj vďaka jej príkladu až doteraz, postupom času k nim pribudli mnohé iné... pred nedávnom častejšie tá za starkú... Tú o pár dní v čase novembrových chryzantém vystrieda iná: odpočinutie večné daj jej, Pane, a svetlo večné nech jej svieti, nech odpočíva v pokoji teraz i vždycky i naveky vekov. Amen. Aj keď obsah týchto modlitieb je odlišný, predsa ukrývajú v sebe niečo spoločné. V oboch z nich sa nachádza slovo pokoj. „Pokoj, ktorý môžeš získať za života už tu na zemi, ak dvíhaš svoje ruky k modlitbe,“ povedala by aj dnes moja stará mama.
