Ruský spisovateľ Fiodor Michailovič Dostojevskij v slávnom románe Bratia Karamazovovci na otázku, čo je peklo, odpovedá slovami starca Zosimu: „Je to utrpenie spôsobené tým, že už nemožno milovať.“
Boh povolal človeka do života, no nepovolal ho len na fyzickú existenciu, on ho pozval i do života lásky. Človek má milovať Boha i svojich blížnych. Je povolaný na lásku. V tom spočíva jeho veľkosť a dôstojnosť. Mnohí ľudia však odmietajú dar nesmiernej ceny a zostávajú bezcitnými. Egoizmus, láska k sebe samému, zostáva veľkým previnením voči podstate skutočnej lásky. Dnešný svet sa potrebuje vrátiť k skutočnej láske, ktorá je čistá a nezištná.
Dnes sa považuje za ideál byť silný a úspešný, dominovať v spoločnosti. Odpustiť krivdu, prepáčiť, sa považuje takmer za prejav slabosti. Taká je ľudská logika. Tá sa však diametrálne líši od Božej logiky. Boh svoju všemohúcnosť prejavuje tým, že sa zmilúva a odpúšťa.