„Môžeš mať vždy vo všetkom pravdu, alebo môžeš žiť v manželstve. Je to len na tebe.“ Nepamätám si, kto mi to povedal, ale viem, že to mysleli len napoly ako žart. Ale tá druhá polovica, tá, kde sa to myslí vážne, je nesmierne dôležitá. Lebo ak má manželstvo fungovať, manželia v ňom musia začať súťažiť o to, kto viac prehrá, a výsledok tohto zápasu sa ukáže až na úplnom konci.
Čo sa týka víťazstiev a prehier, existujú podľa mňa tri typy manželstiev. V prvom sa obaja manželia snažia vyhrať, a je to duel na život a na smrť. Manžel a manželka sú vyzbrojení obrovským arzenálom zbraní, počnúc päsťami, cez slová a končiac tichom. Partneri sa ničia navzájom a zároveň likvidujú aj pokoj svojich detí. Toto zodpovedá väčšine tých 50% manželstiev, ktoré sa rozpadnú, a ešte omnoho viac.
V druhom type manželstiev je tiež množstvo bojov o výhru, ale úlohy sú pevne stanovené, a prehráva stále ten istý partner. V týchto vzťahoch ide o skutočné týranie, v ktorom jeden dominuje a druhý sa podriaďuje, a medzitým obaja prichádzajú aj o zvyšky svojej dôstojnosti. Sú to manželstvá závislých a tých, čo im to dovolia, dvojice tyranov a sluhov, a možno sú najtragickejšími manželstvami zo všetkých.
Ale existuje aj tretí typ. Tento druh nie je ani zďaleka dokonalý. Ale padlo v ňom rozhodnutie: tí dvaja sa rozhodli milovať jeden druhého až po hranice svojich možností, a obetovať to najdôležitejšie – seba. V týchto manželstvách sa prehrávanie stáva životným štýlom, pretekaním v tom, kto vie viac tomu druhému načúvať, starať sa o neho, slúžiť mu, odpúšťať a prijímať ho. Súťažia o to, kto sa viac mení v prospech uzdravenia toho druhého, a kto zo seba dáva tak, aby sa čo najviac pozdvihla hodnota a sila partnera. V týchto manželstvách sa formujú ľudia, ktorí sa dokážu umenšiť a pokoriť, byť milosrdní a pokojamilovní.
A toto sú revolucionári, v najčistejšom zmysle tohto slova. Žijeme v kultúre, kde prehra je nepriateľom číslo jeden. Zobúdzajú nás správy o domácom násilí, ktoré sa vymklo spod kontroly. Totálne. Na našich pracoviskách sa každý s každým bije o šéfovu priazeň a o povýšenie, alebo doma zažívame rovnako surové boje o Lego. Večer v správach na káblovke sledujeme tváre, ktoré sa snažia vyhrať slovné bitky, hoci niekedy sa zdá, že im stačí aj víťazstvo vo vojne decibelov. Bojujeme o najlepšie výrobky značiek najlepšieho mena.
Súťažíme o pozornosť a uznanie a o pocit, že za niečo stojíme, a keď sa konečne na seba navzájom pozrieme, zas len bojujeme, lebo sme sa nenaučili robiť nič iné. A preto, snahy o zdokonalenie manželstva, kde sa prehra stáva vzájomnou normou, je radikálnym skutkom proti kultúre tejto doby.
