Chytili ma za srdce riadky a myšlienky z knihy kardinála Ratzingera (nášho pápeža), ktoré napísal vo svojej knihe Spievaj Pánovi novú pieseň. Na konci 7. kapitoly, ktorá je o obraze sveta a človeka a vyjadrení tohto obrazu v liturgii a hudbe, kardinál sumarizuje svoje myšlienky takto:
„Rád by som spomenul nádherné príslovie Mahátma Gándhího, ktoré som nedávno našiel v kalendári. Gándhí poukazuje na tri prostredia vo vesmíre. Hovorí o tom, ako každé z nich poskytuje svoj vlastný spôsob bytia. Ryby žijú v mori a sú ticho. Zvieratá na zemi kričia a škriekajú, ale vtáky, ktoré obývajú nebesá, spievajú. Ticho je vlastné moru, krik zemi a spev nebesám.
Človek má niečo spoločné s morom, zemou aj nebom. Nesie v sebe hlbiny mora, bremeno zeme aj výšiny nebies, a preto mu patria všetky tri vlastnosti: ticho, krik aj spev. Dnes - chcem dodať - vidíme, že ľuďom bez transcendencie ostáva iba krik, pretože chcú byť len zemou a snažia sa urobiť aj z nebies a morských hĺbok svoju zem. Správna liturgia, liturgia spoločenstva svätých, navracia ľuďom celok. Opäť ich učí tichu a spevu tým, že ich otvára hĺbkam mora a učí ich lietať, ako je to u anjelov. Spôsobuje, že pieseň, ktorá je v nich hlboko pochovaná, opäť zaznie tým, že zdvihnú svoje srdcia.
V skutočnosti aj opak je pravdou: správnu liturgiu spoznáme tak, že nás oslobodzuje od toho, čo je bežné, od každodenných činností a opäť nás privádza k hlbinám a výšinám – k tichu a piesni. Správnu liturgiu spoznáme podľa toho, že má kozmický charakter, nielen charakter skupiny. Spieva s anjelmi. Je ticho a je v očakávaní spolu s hlbinami vesmíru. A takto vykupuje zem.“
Mám dojem, že naozaj chcem mať v sebe ticho, pokrik aj pieseň.