Evanjeliové texty, ktoré hovoria o Ježišovom milosrdenstve, sa dajú zaradiť do dvoch skupín. Prvú skupinu tvoria tie udalosti, v ktorých chorí, utrápení a nešťastní ľudia prichádzajú k Ježišovi a prosia ho o pomoc. Ich prosba často vyznieva ako prosebný rozkaz v podobe „zmiluj sa nado mnou“ , „preukáž mi milosrdenstvo“. Keď sa slepec v Jerichu dozvedel o Ježišovom príchode, silným hlasom volal: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ (Lk 18, 38). Podobne aj desiati malomocní, keď uvideli Ježiša, hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ (Lk 17, 13). Ježiš pozrel na nich, prišlo mu ich ľúto a uzdravil ich. Vypočul aj úpenlivú prosbu otca chorého syna, keď volal: „Pane, zmiluj sa nad mojím synom“ (Mt 17, 15) a vyslobodil ho z moci zlého ducha. Prosebníci označovali Ježiša titulmi Syn Dávidov, Učiteľ, Pán. Sú to mesiášske tituly a svedčia o tom, že ľudia adresovali svoje prosby Ježišovi ako Mesiášovi a Pánovi, v ktorom je prítomné Božie milosrdenstvo a on je jeho vtelením.
Do druhej skupiny patria tie texty, v ktorých sa nevyslovuje konkrétna prosba o pomoc, ale naopak, Ježiš pohnutý biedou ľudí sám im prichádza na pomoc. Plný súcitu im prejavuje milosrdenstvo. V Naime pri mestskej bráne stretol vdovou, ktorá odprevádzala svojho mŕtveho syna, „bolo mu jej ľúto (Lk 7, 13), preto vzkriesil syna a vrátil ho jeho matke. Keď sa vybral do samoty, ľudia ho nasledovali a Ježiš, vidiac „veľký zástup, zľutoval sa nad nimi a uzdravoval im chorých“ (Mt 14, 14). Podľa Starého zákona Boh preukazoval milosrdenstvo svojmu ľudu. Novota Ježišovho posolstva v Starom zákone spočíva v tom, že Božie milosrdenstvo ohlasuje pre všetkých.
Ježiš často jedával a stoloval s mýtnikmi a hriešnikmi aj napriek tomu, že u farizejov a zákonníkov vyvolával pohoršenie. Svoje konanie odôvodnil slovami: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali“ (Lk 5, 31 32).
