Raduj sa, lebo si pozdvihla Adama!
Raduj sa, lebo si zotrela slzy Evine!
(Z Akatistu k Bohorodičke)

Máriino mesto v skoré májové ráno. Jaskyňa pod Massabielskou skalou. Dážď vytrvalo zväčšuje zrkadlá na asfalte, všade panuje ticho. Chystá sa sv. omša. Uprene hľadím na bielu sochu prečistej Panej. Nápis pod ňou hlása: Ja som Nepoškvrnené Počatie. Na veľkom svietniku v tvare stromčeka horia desiatky sviec. Vietor sa hrá s plamienkami, ustavične meniac ich tvary.

Začína sa obeta chleba a vína. Ťažké kvapky spŕšky bubnujú na dáždniky. To je jediný zvuk v mĺkvote skúmania sŕdc pri úkone kajúcnosti. Zrazu kŕdlik klbčiacich sa operencov rozbíja nehybnosť. Vzrušené čivkanie a čŕkanie natoľko kontrastuje s vážnosťou chvíle, že sa nevdojak usmejem. Ako šibnutím zázračného prútika stráca sa strnulosť, duša prežíva chvíľu uvoľnenia. A keď si neskôr kľakám do kaluže, na chvíľu sa mi zdá, že viem, ako bolo Bernadete v lúčoch Zjavenia.

Potom prechádzam po moste na druhú stranu areálu, aby som si v rozľahlom parku sadla na lavičku presne oproti posvätnému miestu. Pritlmený šum zbožného davu je ďaleko. Dolu podo mnou klokocú a prebiehajú sa vlny Gavy, presýtené vlahou z pyrenejských snehov. Pri nohách v hustom trávniku sa slní (pretože slnko medzitým vyzametalo oblohu) sedmokráska. Sme samy. V spoločnosti Tej, ktorej oči hľadia do večného dňa. Neponáhľam sa. Odhadzujem obaly a masky Kde inde, ak nie tu? ... neprestaň za nás ustavične orodovať, hoci sme iba tvojimi nehodnými služobníkmi, aby sme boli zbavení zla a súženia ... dolujem z pamäti slová modlitby.

Krížová cesta na brehu rieky. V ústraní, v tôni košatých stromov sa sivejú jej zastávky. Nevtieravo pripomínajú cestu obetujúcej sa lásky Syna, zároveň však i jeho Matky. Rex est, qui metuit nihil. (Kráľ je, kto sa ničoho nebojí.) Takto sa dosahujú víťazstvá.

Keď opäť kráčam po ľudnatej Esplanáde, okolo mňa už brancardieri privážajú na sprievod so Sviatosťou chorých na ich vozíčkoch. V očiach každého z nich si vo všetkých rečiach sveta preslabikúvam prosbu o zázrak. Ten sa tu napokon udeje s každým, kto sa mu nebráni ...

Vraciam sa k prameňu. Vychutnávam vodu, ktorú zo zeme vyslobodili slabé ruky krehkej dievčiny, čo „verne vyplnila svoje životné poslanie, bola ponížená v dňoch slávy a silná v čase utrpenia.“ Je to v ľudských silách?

P.S. Nie je to 382 listov, „iba“ jedna spomienka. ŠŤASTNÚ CESTU!