Hneď na začiatku musím povedať, že písať o takom veľkom človekovi, ako bol pápež Ján Pavol II., je veľmi náročné a v podstate sa ani úplne vystihnúť nedá. Najviac a najlepšie by vedeli o ňom písať jeho najbližší spolupracovníci, kardinál Dziwisz, ktorý bol jeho osobným tajomníkom od roku 1966, ale aj súčasný pápež Benedikt XVI., ktorý s ním prežil 24 rokov spoločnej práce. Veď po smrti Jána Pavla II. narátali, že zanechal osemdesiattisíc strán textu. Ja sa iba pokúsim priblížiť jeho život tak, ako som ho vnímal, lebo priznávam sa, že to bol ,,môj“ pápež, o ktorého som sa intenzívne zaujímal a za ktorým som putoval po jeho zvolení, pokiaľ mi to dovoľovali moje možnosti.

Karol Wojtyla sa narodil 18. 5. 1920 v mestečku Wadowice, neďaleko Krakova v Poľsku.

V 9. roku jeho života mu zomrela jeho milovaná matka Emília, rod. Kaczorowská, ktorá pochádzala z oravskej dediny Krušetnica. Možno aj preto mal taký srdečný vzťah k Slovensku. Brat Edmund, lekár v nemocnici v Bielsko-Biale, ako 26-ročný zomiera na šarlach. Bol to ťažký úder nielen pre brata, ale aj pre otca, ktorý bol dôstojník v armáde, avšak predčasne penzionovaný, preto len s veľkými finančnými obeťami mohol dať študovať svojich synov. V tom čase sa títo dvaja muži, otec a syn, veľmi zblížili. Na prechádzkach v okolí Wadowic preberali najrozličnejšie témy, ktoré prináša život. Počas okupácie v roku 1941 zomiera aj otec. Ako 20-ročný stráca Karol Wojtyla všetkých svojich príbuzných. V roku 1930 študuje na gymnáziu vo Wadowiciach, kde sa zoznamuje aj s divadlom a poéziou. Po maturite začína študovať filozofiu na Jagelonskej univerzite v Krakove. Avšak univerzity počas okupácie Poľska zatvárajú. Bol nútený sa sám postarať o živobytie, a tak odchádza pracovať ako robotník do kameňolomu v Zakrzowku, neskôr pracuje v chemických závodoch Solvay. Spolu s priateľmi zakladá divadlo Teatr Rapsodyczny. Počas manuálnej práce tajne študuje teológiu na Jagelonskej univerzite.

1. novembra 1946 Karol Wojtyla prijíma sviatosť kňazstva z rúk krakovského arcibiskupa kardinála Adama Sapiehu. Po vysviacke ho kardinál posiela na dva roky do Ríma, kde na dominikánskej univerzite Angelicum získava doktorát z teológie. Prehlbuje si taliančinu, ktorá sa mu neskôr stane druhým najpoužívanejším jazykom. Po štúdiách prednáša etiku na Jagelonskej univerzite a následne pôsobí ako profesor na Katolíckej univerzite v Lubline. Na jednom splave so študentmi cez rieku Lyn dostáva od kardinála Štefana Wyszynského, prímasa Poľska list, aby sa okamžite hlásil na arcibiskupstve vo Varšave. Kardinál mu oznámil, že 4. júla 1958 ho pápež Pius XII. vymenoval za pomocného biskupa v Krakove. Vo veku 38 rokov sa stáva najmladším poľským biskupom. Za biskupa ho vysvätil 28. septembra 1958 arcibiskup Boziak vo Wawelskej katedrále v Krakove.

Po smrti arcibiskupa Boziaka bol zvolený za kapitulárneho vikára ako dočasný správca arcidiecézy.

Aktívne sa zúčastnil na Druhom vatikánskom koncile (1962 ─ 1965) a spolupracoval s pápežom Jánom XXIII. (blahoslavený v roku 2000) a Pavlom VI.

30. decembra 1963 ho pápež Pavol VI. vymenoval za krakovského arcibiskupa a 29. mája 1967 za kardinála.

(pokračovanie nabudúce)