V pätnáste májové, trochu upršané ráno, sme sa my deviataci z cirkevnej školy vybrali na výlet do Poľska. Smer našej cesty bol jasný: Krakow – Lagievniki a potom Oswienčim.
Cesta ubiehala rýchlo. Počas nej sme sledovali krásnu slovenskú aj poľskú prírodu. Okolo deviatej sme dorazili k prvému cieľu našej cesty. Obzreli sme si Sanktuárium Božieho milosrdenstva, kláštor, celu sestry Faustíny, aj „cudowny“ obraz Pána Ježiša, ktorý sa nás dotkol svojím milosrdenstvom a pokojom.
Posilnení na duchu sme pokračovali k druhému cieľu našej cesty, k Oswienčimu. Boli sme rozdelení do dvoch skupín. Naši sprievodcovia vysvetľovali všetko, čo sa odohralo za ostnatými drôtmi koncentračného tábora. To, čo sme sa v dejepise učili a na vlastné oči teraz videli, tú hrôzu, zlo, nešťastie, smrť, zanechalo v nás hlboký dojem, smútok a uvedomenie si, aké zlo je vojna. Videli sme fotografie detí a našich rovesníkov, ktorí sa dostali do koncentračného tábora. Mnohí z nich sa domov už nevrátili...
Pri obhliadke barákov v tábore sme v jednom z nich (s číslom 11) videli v pivnici (v cele číslo 18) veľkú sviečku. Bola to miestnosť, v ktorej zomrel sv. Maximilián Kolbe, rehoľník obetujúci svoj život za iného väzňa. Sviecu tam venoval Ján Pavol II. pri svojej návšteve tohto tábora.
Potom naša prehliadka pokračovala v koncentračnom tábore Brzezinka (Birkenau). Mali sme možnosť vidieť vagón, v ktorom dovážali ľudí do tábora, „detský“ dom, v ktorom žili deti, dom smrti, do ktorého posielali ľudí predtým, ako ich odviedli do plynových komôr...
Na záver sa chceme poďakovať našim učiteľom pod vedením p.učiteľky Boriščákovej za zorganizovanie výletu. A poďakovať sa chceme v neposlednom rade aj Pánu Bohu za pokoj a mier, v ktorom žijeme a zároveň chceme prosiť za všetky obete koncentračného tábora a vojny a za to, aby svet takú hrôzu už nikdy nezažil.