Vďaka Božej milosti, modlitbe, pomoci mnohých z Vás, opäť pozdravujeme z Turkmenistanu. Ako už názov naznačuje, tentoraz sme sa vybrali na trošku dlhšiu cestu. Náš tím tvorí jeden manželský pár z Poľska (Jureka mnohí poznáte zo stretnutí pre manželov na tému výchovy a stretnutia pre mladých o vzťahoch), ďalej Stano z prešovského spoločenstva Maranatha, a po mnohých komplikáciách predsa len aj ja (Hana Š.). Keďže do Turkmenistanu sme dostali víza len na 1 mesiac, rozhodli sme sa využiť čas leta na malý prieskum. Naším cieľom je stretnúť sa s miestnymi biskupmi a misionármi, ktorým predstavujeme víziu mesačnej evanjelizačnej školy pre ľudí z týchto regiónov v budúcom roku.
Začali sme teda v Astane, kde sme boli veľmi srdečne prijatí otcom arcibiskupom Tomášom Petom, metropolitom Kazachstanu. Voviedol nás do situácie miestnej Cirkvi, dal isté odporúčania a usmernenia s nádejou na bližšiu spoluprácu. 2 dni sme strávili v jednej z tunajších farností. Navštívili sme dedinky, kam boli v štyridsiatych rokoch vysídlení Poliaci. Na obraz, ktorý sa mi vynoril hneď pri vstupe do kostola, azda nikdy nezabudnem. Ženy, ktoré každý deň trávia hodinu pred sv. omšou na kolenách pred sviatosťou oltárnou. Niektoré z nich si živo pamätajú, ako ich jedného „pekného“ dňa vyložili z nákladiakov uprostred stepi, ako mnohí nevydržali prvú zimu, ako im Kazaši pomohli prežiť a ako ich Pán Boh neopustil a Mária neustále sprevádzala. Nenariekajú, nesťažujú sa – azda len na jedno, že ich deti už nemajú takú vieru, dnes majú všetko (hoci bez cesty cez stred dediny), len Boha už akosi nepotrebujú. Veľmi nás prosili o pomoc a modlitbu, „príďte, ostaňte“.
Druhá lekcia prišla v Astane, kde je neustála adorácia Najsvätejšej sviatosti. Na adoráciu v noci prichádzajú ľudia z rôznych farností – jeden večer prišla skupinka mladých z farnosti vzdialenej takmer 800 km. Cestovali vlakom asi 14 hodín, aby boli večer v kaplnke, kde sa v noci vystriedali každý po 2 hodinky pred Pánom Ježišom, po čom na druhý deň absolvovali rovnako dlhú cestu domov. Podobný scenár sa tu opakuje každý večer a vždy tu stretnete ľudí tešiacich sa na svoju hodinku − dve s Pánom, „oplatí sa“.
Naša cesta pokračovala do Almaty, kde sme strávili pár dní u našich slovenských sestier františkánok a mali možnosť stretnúť sa s o. biskupom Jose Luis Mumbiela Sierrom. Mladý, veľmi energický a zároveň pokorný Španiel bol myšlienkou nadšený a hneď hľadal praktické riešenia, spôsoby, ľudí pre spoluprácu. Po ďalších stretnutiach a rozhovoroch s miestnymi kňazmi, sestrami aj laikmi sa tu skončila naša 1. misijná etapa, po ktorej sme sa presunuli „domov“, do Turkmenistanu.
Momentálne sme v Ašchabade a máme za sebou prvé stretnutia s mladými, pre mužov, modlitbu chvál, stretnutie s katechumenmi aj skupinkou turkménskych žien, prvé lekcie angličtiny, filmovania aj gitary. Jeden mesiac je veľmi máličko, ale my aj domáci sme vďační hoci aj za toto. Veľmi prosíme o modlitbu za ten čas, ktorý tu máme pred sebou aj za cestu do Kirgizska, ktorá nás ešte čaká. Ďakujeme za akúkoľvek pomoc, za finančnú podporu zo zbierok ešte v minulom roku, za záujem, modlitbu – toto nie je „naša vec“ ale Božie dielo, do ktorého sme pozvaní všetci, každý svojím spôsobom. Ďakujeme, že ste v tom s nami.
(pokračovanie na budúce)