Po príchode do kancelárie farského úradu sa niektorí z tých, čo chcú dať pokrstiť svoje dieťa, zarazili, keď počuli, kto môže a nemôže byť krstným rodičom.
Na to, aby sme mohli odpovedať na túto otázku, musíme si najprv ujasniť, v čom spočíva krstné rodičovstvo. Úlohe krstného rodiča sa venuje Kódex kánonického práva (CIC), teda normy konania a správania pre veriacich kresťanov – katolíkov. V kánone 872 sa hovorí, že úlohou krstného rodiča je „dospelému krstencovi pomáhať pri uvedení do kresťanského života a dieťa, ktoré má byť pokrstené, spolu s rodičmi priniesť na krst a takisto sa usilovať, aby pokrstený viedol kresťanský život, primeraný krstu, a aby verne plnil povinnosti, ktoré s ním súvisia“. Teda krstný rodič má pomáhať dieťaťu naučiť sa žiť život viery. A to je možné, len keď sám týmto životom žije. Ďalší kánon 874 stanovuje minimálnu hranicu toho, čím by sa jeho život viery mal prejavovať: „aby bol katolík, pobirmovaný a ktorý už prijal najsvätejšiu Eucharistiu, a viedol život primeraný viere a úlohe, ktorú má prijať“. Veď viera sa prejavuje životom, ako hovorí Sv. Písmo: „Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak je mŕtva aj viera bez skutkov“ (Jak 2, 26). Nedá sa niekomu odovzdať niečo, čo sám nemám. Nemôžem naučiť niekoho konať niečo, čo sám nerobím. A to platí pre každého, kto sa priznáva k tomu, že Ježiš Kristus je Boh celého sveta i jeho života. Tak sa ocitáme pred veľkou témou kresťanského života, a to sviatosťami.
Narodením Ježiša Krista sa odohralo niečo také výnimočné v dejinách sveta, čo si človek ani nedokázal predstaviť. Veď On, „hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“ (Fil 2, 6 − 7). Boh sa stal človekom, aby sa človek mohol stať božím. Ježišovým narodením sa začína dielo spásy, ktoré pokračuje jeho smrťou na kríži, kedy porazil pýchu hriechu, ktorá človeka vzďaľovala od Boha. Ježiš z lásky k nám „uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Fil 2, 8). Ale Ježišovo dielo nekončí jeho smrťou. Lebo „Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých. Lebo ako je skrze človeka smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie: Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ (1 Kor 15, 20 − 22). Teda nás kresťanov Ježišove narodenie, smrť a zmŕtvychvstanie volá k tomu, aby sme: „aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery.“ (Hebr 12, 1 − 2). To najdôležitejšie pre kresťana je práve Ježiš Kristus, preto sa voláme kresťanmi, lebo: „už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2, 20).
Život Ježiša však nie je udalosť, ktorá sa raz odohrala a už ďalej nemá vplyv na dejiny sveta a na životy ľudí. Boh v Ježišovi Kristovi prekonáva vzdialenosť času a priestoru, aby v priebehu celých dejín sveta mohol byť blízko každému človeku, ktorý po ňom túži. Preto Ježiš ustanovil sviatosti, aby sa cez nich mohol dotknúť každého. Veď „čo bolo na našom Vykupiteľovi viditeľné, prešlo do sviatostí.“ (sv. Lev Veľký). Sedem sviatostí je sedem spôsobov, ako sa Ježišovo víťazstvo nad smrťou dotýka aj našich životov. Jeden Boh sa nás vo siedmich sviatostiach dotýka, aby sme už nežili svoj život sami, ale aby sme už v tomto živote mohli nájsť oblažujúcu oázu jeho prítomnosti. Vo sviatostiach ide o „stretnutie osoby s osobou; Kristus vstupuje do mňa a ja smiem vstúpiť do neho.“ (J. Ratzinger). V siedmich sviatostiach sa nám sprítomňuje jeden a ten istý Kristus. A tu je možné nájsť odpoveď na otázku, prečo pokrstený katolík musí prijať sviatostné manželstvo a nestačí iba civilné, respektíve prečo rozvedení nemôžu prijímať Eucharistiu. Pretože keď raz prijmeme Ježiša ako svojho Boha a Spasiteľa vo sviatosti krstu, nemôžeme toho istého Ježiša odmietnuť vo sviatosti manželstva. Kto prijíma Krista v jednej sviatosti, prijíma ho do celého života, a kto odmieta Krista v jednej sviatosti, odmieta celého Krista. Ináč ide o akúsi duchovnú schizofréniu, resp. o vieru, ktorá už nie je vierou.
Pravda nie je to, čo si prispôsobujeme podľa potrieb svojho života, ale pravda je to, čomu prispôsobujeme svoj život. A preto je osobitnou úlohou Cirkvi vydávať vernosť Pravde. Čiu pravdu prijímame, ten sa pre nás stáva bohom. Avšak je len jedna Pravda, ktorá dokáže zachrániť život, a to Pravda zmŕtvychvstalá. Len táto Pravda je Cestou k Životu. A práve sviatosti nám pomáhajú, aby sme sa stali deťmi tejto Pravdy.
