Vždy ma prekvapí, ako Pán Boh rád využíva také, v našich očiach nevydarené, chvíle, často maličkosti, ktoré nás vedia nahnevať, na to, aby k nám hovoril a niečím sa nás dotkol.
Ráno bolo veľmi nepríjemne. Pršalo a keďže som nemala dáždnik, snažila som sa čo najrýchlejšie dostať na električku. Ušla mi tesne pred nosom. Trocha znechutená som si sadla na zastávku, kde sa už tlačilo zopár rovnako mokrých mrzutých ľudí. Medzi ľuďmi, ktorí prechádzali okolo, som si všimla muža. Bol starší, pomerne vysoký, oblečený v bielej košeli a sivom nažehlenom obleku. V jednej ruke niesol kožený kufrík, v druhej dáždnik a na pleciach mal malé dievčatko. Zdalo sa, že pracuje niekde v banke a cestou do práce berie dcéru do škôlky. Bol to milý pohľad, ale zdalo sa mi, že mi tým chce Pán niečo dôležité povedať. Dlho som nemohla prísť na to, čo to je. Čo bolo na tom mužovi s dievčatkom také výnimočné, krásne a dôležité zároveň? To dievčatko k nemu patrilo. Aj keď bolo maličké, strapaté a on bol vysoký, upravený, zjavne sa ponáhľal, ale láskavo ju niesol na pleciach napriek tomu, že svojimi farebnými gumáčikmi mohlo ľahko pošpiniť jeho uhladený oblek.
Myslím, že presne takto každý z nás patrí k Bohu. Patríme k nemu, veď pre seba nás stvoril „a nič nás nemôže odlúčiť od jeho lásky: ani smrť, ani život, ani anjeli ani démonské sily, ani prítomnosť, ani budúcnosť, nijaká moc, ani nebo, ani peklo, ani čokoľvek iné v celom tvorstve nás nemôže odlúčiť od lásky Božej, ktorú Boh dokázal v Kristu Ježišovi.“ Napriek našim chybám, nedokonalosti, neschopnosti túži byť s nami, chce byť súčasťou našej každodennosti. Skláňa sa a dvíha nás do výšky, na svoje plecia. Chce nás niesť, nebojí sa, že mu zašpiníme oblek. Dovoľme mu to.