V kresťanskej civilizácii bola žena považovaná za výnimočnú v porovnaní s mužom hlavne ako matka alebo nevesta a muž to náležite prejavoval: úklon, pobozkanie ruky a pod. No na začiatku devätnásteho storočia vzniká feminizmus ako veľké a zložité kultúrne a politické hnutie.

Feminizmus> sedemdesiatych a osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia ignoroval rozdiely medzi pohlaviami. Tieto feministky sa správali tak, ako keby ženy nemali žiadne pohlavie a museli preto bojovať o to mužské. Normou bol muž a išlo o to, aby sa žena stala mužskejšou. V deväťdesiatych rokoch feministická teória však tento názor opustila. Nahradila ho požiadavkou, podľa ktorej by pohlavie ako faktor v medziľudských vzťahoch a pri budovaní „spravodlivej“ spoločnosti už nemalo hrať úlohu. Vychádza pritom z predpokladu, že neexistuje vopred daná identita, popisovaná kategóriou „žena(y)“. Namiesto biológie preberá úlohu osudu kultúra. To nevyhnutne vedie k otázke, čo je vôbec identita, prípadne aký význam má pohlavie pre jej formovanie. Ak identita nie je jasne definovaná, potom to isté platí aj o pohlaví. Jednoznačnú bipolaritu muž-žena nahrádza kontinuum rôznych foriem pohlavia, ktoré môže mať podobu siahajúcu od „úplnej“ ženskosti k „totálnej“ mužnosti.

A tak sa dostávame k ďalšiemu zdroju rodovej ideológie, ktorým je marxistická doktrína. Friedrich Engels v diele O pôvode rodiny, súkromného vlastníctva a štátu (1884) píše: „Základom modernej monogamnej rodiny je zjavné alebo skryté domáce otroctvo ženy a moderná spoločnosť je masa, ktorá sa ako z molekúl skladá zo samých takýchto rodín“ (s. 56). A na inom mieste: „Prvou podmienkou oslobodenia ženy je, aby celé ženské pohlavie bolo znovu zaradené do verejnej výroby a to zas vyžaduje, aby monogamná rodina prestala byť hospodárskou jednotkou spoločnosti“ (s. 60). Marxistická doktrína chcela teda v skutočnosti ukázať: 1. že manželstvo a rodina sú iba výsledkom vývoja sociálneho systému, vytvárajú sa na základe rôznych spôsobov deľby práce, ktoré sa postupne striedajú v dejinách; 2. že rodina je len určitá nadštruktúra vzhľadom na určité geografické a kultúrne územie; 3. že ako manželstvo a rodina v jednom momente vznikli, mohli by aj zaniknúť a taký má byť aj ich konečný osud, pretože dejiny, podľa neho, majú konečný cieľ v zániku kapitalistického poriadku spoločnosti.

Proti týmto prúdom a doktrínam vystupuje kresťanská antropológia, ktorá tvrdí, že úlohy muža a ženy vyplývajú z ich prirodzenosti. Človek je stvorený na obraz Boží (Gn 1, 27). Mužské telo pozostáva výlučne z mužských buniek, ženské telo výlučne zo ženských buniek. Tento rozdiel je biologicky daný, ničím nemenný. Rozdielnosť týchto dvoch pohlaví je navyše vzájomne obohacujúca. Človek je schopný vytvoriť spoločenstvo osôb a spolupracovať na zrodení nového života (pro-kreácia). Samotná sexuálna rozdielnosť (mužské a ženské pohlavie) je prejavom a uskutočnením Božieho obrazu v človeku – vďaka tomu je schopný snubnej lásky – čiže lásky založenej na darovaní sa muža a ženy (vzájomnom, výlučnom a úplnom). Totiž práve na snubnej láske sa zakladá manželstvo.

K téme rodovej rovnosti sa v decembri 2012 vyjadril aj Benedikt XVI. v predvianočnom príhovore Rímskej kúrii, keď povedal: „Hlboký klam tejto teórie a tejto antropologickej revolúcie je zrejmý. Človek popiera, že má vopred stanovenú povahu svojho tela, ktorá charakterizuje človeka. Popiera vlastnú prirodzenosť a tvrdí, že mu nie je vopred daná, ale že on sám si ju utvorí. Podľa biblického rozprávania o stvorení patrí k podstate človeka, že ho stvoril Boh ako muža a ženu. Manipulácia prírody sa stáva základnou voľbou človeka proti sebe samému. Teraz už existuje len abstraktný človek, ktorý si potom sám pre seba a podľa seba vyberie nejakú svoju prirodzenosť. Kde sa sloboda konania stáva slobodou rozhodovania o sebe samom a utváraním seba samého, to vedie nutne k popieraniu samotného Stvoriteľa, a tak nakoniec človek ako tvor Boží a Boží obraz v podstate uráža svoje bytie. V zápase o rodinu je v stávke človek sám. Je zrejmé, že tam, kde je odmietnutý Boh, stráca sa dôstojnosť človeka.“

Na záver si ešte pripomeňme slová Mons. Ignacia Carrascu de Paulu, predsedu Pápežskej akadémie pre život, ktoré odzneli na konferencii o Pohľade Katolíckej cirkvi na rodovú rovnosť, kde sa vyjadril, že „ideológia rovnosti predstavuje najhroznejší útok proti samotnej ľudskosti a je horšia ako obávaná atómová katastrofa, horšia ako nezastaviteľná vírusová infekcia, horšia ako potopa sveta. Táto ideológia úplne potiera ideu prirodzenosti a prirodzenej identity človeka, čím ohrozuje korene rodiny a počatia, základné prvky, na ktorých stojí akýkoľvek antropologický a sociálny systém.“ „Je však nevyhnutné veľmi jasne o týchto témach hovoriť. Práve zdanlivá vedeckosť a pojmová zamotanosť totiž patrí k jednej zo stratégií tejto doposiaľ najničivejšej ideológie. Je celkom isté, že ak by ľudia poznali podstatu tohto úsilia o vytvorenie úplne nového typu človeka, väčšina z nich, veriacich i neveriacich, by ju úprimne vysmiala a radikálne odmietla. Ak sa má podľa tohto modelu žena plne realizovať len pod podmienkou, že odmietne svoju ženskosť a muž zas mužskosť a vzťah k žene ako k žene, kto by s takým ponímaním fakticky súhlasil?! Že logicky uvažujúc ide o absurdný hazard s budúcnosťou civilizácie a z duchovného hľadiska o najradikálnejšiu vzburu proti Bohu Stvoriteľovi, teda o niečo démonicky zlé a neľudské, niet pochýb. Ak sa Cirkvi vyčíta niekdajšie tmárstvo, tak v tejto totálnej tme zostáva takmer jediným svetlom,“ zhrnul Mons. Carrasco. Urobme všetko preto, aby sme bránili človeka pred sebadeštrukciou, ochraňovali rodinu a manželstvo.