Určite poznáte rozprávky o hlúpom Janovi. Jedna z nich mi však pripadala úplne od veci. Hlúpy Jano na rady rôznych ziskuchtivcov postupne menil hrudu zlata za koňa, koňa za teliatko, teliatko za prasiatko...až nakoniec z celoročnej služby vliekol domov len ťažký brúsny kameň. Keď ten kameň odhodil do vody, tešil sa, ako mu je zrazu ľahko. To má byť happy end? A navyše, kto by mohol byť taký hlúpy?
Prekvapujúce vysvetlenie tohto príbehu som však našla u Benedikta XVI. (asi v knihe Úvod do kresťanstva). Presne si ho nepamätám, ale pointu nezabudnem: Ja som bola ako ten hlúpy Jano! Z pokladu našej viery postupne vypúšťame podstatné veci, prispôsobujeme si ju podľa seba a podľa „dobrých rád“ rôznych špekulantov, až nám ostane iba ťažký brúsny kameň zvykov a prikázaní. Odhodíme teda svoju vieru a budeme sa tešiť zo slobody?
Už viac rokov sledujem zvláštnych ľudí, ktorí sa usídlili na Puškinovej ulici. Postupne mi dochádza, že oni sa snažia tejto rozprávke dať šťastný koniec. Sú iní ako tí šikovní, ktorí nám na každom kroku „dobre radia“, len aby niečo získali. Don Boscovi „blázni“ sa riadia heslom „Daj mi duše a ostatné si vezmi“. Nezištne pomáhajú ľuďom, najmä mladým, ktorí v záplave tzv. výhodných ponúk už svoju vieru zahodili alebo nevedia, čo s ňou v dnešnom svete. Saleziáni vkladajú mladým do rúk miesto brúsnych kameňov hrudy zlata a spoločne s nimi sa učia, ako žiť šťastne až kým nezomrieme a ešte aj dlhšie. V nedeľu 29.1.2012 na Don Bosco show som nevychádzala z údivu, čo všetko zažijú s deťmi za jeden rok. Koľko radosti, dobrodružstiev, kamarátstiev, pomoci a hlbokej viery sa dalo vytušiť z prezentácií o saleziánskych táboroch, o živote v stredisku, zo super pripraveného programu o don Boscovi. Keď sa v záverečnej videoreportáži mladí so smiechom snažili definovať pojem animátori, z hľadiska našej logiky sa to dalo naozaj zhrnúť iba slovom „blázni“. Ale kde berú tú radosť, čas, energiu,...? Tuším v tom bude čosi zo slov don Michalku o tajomstve don Boscovho úspechu: „vaša práca sa môže stať modlitbou...“. Všetci animátori, spolupracovníci aj kňazi saleziáni spoločne veselo pracujú v dielni don Bosca, za svoju službu dostávajú od nášho Majstra zlato živej viery, pokoja a radosti, ktoré potom môžu rozdávať.
Určite je viac podobných ľudí v našej farnosti, o niektorých sa občas dočítame vo farskom liste, ale väčšinou sú dosť nenápadní. Za všetkých Bohu ďakujem. Zvlášť, keď s typickými rodičovskými obavami sledujem svoje deti a posledné roky aj našich birmovancov, ako sa už sami vydávajú na cestu. Ako premýšľajú o dedičstve, ktoré im ponúkame na cestu? Ukázali sme im, aký je to poklad alebo im odovzdávame už len kameň? Vedia, že cesta životom môže byť nádherným dobrodružstvom, ale je potrebné vyberať si dobrých spolupútnikov a vždy premýšľať nad tým, kto nám čo ponúka, čo za to chce a prečo to robí? Pridajme svoje modlitby ku všetkým dobrým snahám v našej farnosti.