Po ceste prašnej, kamenistej,
krok za krokom,
nevediac ako,
míňam minulosť za mnou.
Lúče slnečné podopierajú mi tieň,
vzduch vonia slobodou,
moja trasa bude ešte dlhá.
I keď občas sa potknem
a kolená precedia kvapky krvavé,
úsmev mi nevädne,
z nebies spúšťa sa tichý potlesk.
Keď ma na ceste prekvapí silný dážď,
zisťujem, že bez dáždnika je lepšie.
Kvapkami lásky mi zmývaš prach z očí.
Vidím.
Si však aj Hrnčiarom mojej duše,
hnetieš ju a krstíš
nielen vodou, ale i ohňom,
aby sa stala takou,
akú ju chceš mať.
A tak sa stále nanovo odhodlávam
vyjsť zo seba Tebe v ústrety.
Už viem, že nie je možné padnúť
nižšie, ako do Tvojho náručia.
