Každý z nás dostal od Boha rozličné schopnosti a talenty. Myslím, že je fajn, ak ich v sebe objavíme a vieme ich rozvíjať na úžitok sebe aj iným. Jan Werich raz povedal: „Jeden umí to, jiní tohle a všechni dohromady udělají moc.“ A je to tak, že niečo nám ide dobre, niečo jednoducho nevieme. Ani ja nie som výnimka. Neviem spievať. Nejako zvlášť som sa tým netrápila, ale ako dieťa som tak trochu závidela svojim súrodencom, že im to ide. Minimálne raz sa so mnou trápila moja mama, keď sa ma pokúšala naučiť spievať Internacionálu (to bol ešte socializmus), ktorú sme mali vedieť do školy. Vtedy to vzdala ona aj učiteľka. Časom som to prestala riešiť a beriem to ako fakt. Ale až prednedávnom som (možno) pochopila, prečo je to tak. Čítala som útlu knižočku z edície Viera do vrecka, v ktorej náš predseda eRka Juraj Králik rozoberá radosti a starosti malých spoločenstiev. Okrem iného píše, že existuje jedno pokušenie vedúceho, ktoré môže postupne frustrovať celú skupinu. Je to pokušenie, že na zabezpečenie všetkých činností stretka je najvhodnejší on. Pri mojej službe, či už vo farnosti alebo v eRku, „musím“ teda spolupracovať s ľuďmi, obdarenými talentami, ktoré mne chýbajú. A myslím, že je to pre mňa požehnaním. Preto som Bohu vďačná za dar, ktorý som nedostala.
