Pred niekoľkými rokmi sa zrodila kniha s týmto názvom, v ktorej Svätý Otec Ján Pavol II. v blahej pamäti kontempluje Dar, ktorý zdieľa s tisícami mužov novozákonnej doby – KŇAZSTVO. Zatiaľ som ju síce nečítala, ale jej názov mi vždy napadne, keď sa niekedy zamyslím nad kňazstvom. Sme takmer na konci roka kňazov a ja sa spolu s Vami, drahí bratia a sestry, chcem ešte raz zastaviť pri Dare, ktorý nám bol daný v kňazoch, a ktorý zostáva stále Tajomstvom. Miesto vlastnej úvahy, Vám chcem pripomenúť niektoré výroky Svätého Otca Benedikta XVI., ktoré nájdete v liste k vyhláseniu Roka kňazov:
„Kňazstvo je láska Ježišovho Srdca“, zvykol vravieť svätý farár z Arsu. Toto dojímavé vyjadrenie nás vedie predovšetkým k tomu, aby sme si s pohnutím a vďačnosťou pripomenuli nesmierny dar, ktorým sú kňazi nielen pre Cirkev, ale aj pre samotné ľudstvo. Myslím na všetkých tých kňazov, ktorí veriacim kresťanom a celému svetu deň čo deň pokorne predkladajú Kristove slová a gestá, a tak sa usilujú pripodobniť sa mu svojimi myšlienkami, vôľou, cítením a celým štýlom svojho života. Ako nevyzdvihnúť ich apoštolské námahy, neúnavnú a skrytú službu, ich univerzálne zameranú lásku? A čo povedať o odvážnej vernosti toľkých kňazov, ktorí napriek ťažkostiam a nepochopeniu ostávajú verní svojmu povolaniu: povolaniu „Kristových priateľov“, ktorých zvláštnym spôsobom povolal, vyvolil a vyslal?
Svätý Otec mnohokrát cituje svätého farára z Arsu, patróna kňazov:
„Dobrý pastier, pastier podľa Božieho Srdca, je najväčším pokladom, ktorý môže dobrý Boh dať farnosti a jedným z najcennejších darov Božieho milosrdenstva“.
„Ó, aký je kňaz veľký!... Ak by sám seba pochopil, zomrel by... Boh ho poslúcha: vysloví len dve slová a náš Pán na jeho hlas zostúpi z neba a uzavrie sa do maličkej hostie...“
A keď (sv. J. M. Vianey) vysvetľoval svojim veriacim význam sviatostí, hovoril: „Keby sme vylúčili sviatosť kňazstva, nemali by sme Pána. Kto ho uložil do tohto svätostánku? Kňaz. Kto prijal vašu dušu, keď po prvý raz vstúpila do sveta? Kňaz. Kto ju sýti, aby mala silu dokončiť svoje putovanie? Kňaz. Kto ju pripraví, aby sa mohla objaviť pred Bohom, posledný raz umytá v krvi Ježiša Krista? Kňaz, vždy len kňaz. A ak táto duša zomiera [pre hriech], kto ju obživí, kto jej poskytne pokoj a mier? Opäť kňaz... Po Bohu je kňaz všetkým!... On sám seba správne nepochopí skôr ako v nebi.“ Tieto vyjadrenia, ktoré sa zrodili v srdci svätého farára, sa môžu javiť zveličené. Napriek tomu sa v nich odhaľuje jeho nesmierna úcta ku sviatosti kňazstva. Zdalo sa, že ho premáhal nekonečný pocit zodpovednosti: „Keby sme tu na zemi dobre pochopili, čím je kňaz, umreli by sme nie od strachu, ale z lásky... Bez kňaza by smrť a utrpenie nášho Pána ničomu neposlúžili. Je to práve kňaz, kto pokračuje v diele vykúpenia na zemi... Načo by bol dom plný zlata, ak by nejestvoval nikto, kto by doň otvoril dvere? Kňaz má kľúče k nebeským pokladom: je to on, kto otvára dvere; on je hospodárom dobrého Boha; správcom jeho dobier... Nechajte farnosť dvadsať rokov bez kňaza a budú sa tam klaňať zvieratám... Kňaz nie je kňazom pre seba samého, ale je ním pre vás.“ (6)
Príklad sv. J. M. Vianeya ma vedie k tomu, aby som pripomenul priestory spolupráce s veriacimi laikmi –, ktoré je nutné neustále rozširovať – s ktorými tvoria kňazi jediný kňazský ľud (9) a uprostred ktorých sa z moci sviatostného kňazstva nachádzajú, „aby všetkých privádzali k jednote lásky.
Keď nás teda Boh tak miluje, že nám zanechal všetky prostriedky v rukách svojich vyvolených služobníkov, je našou povinnosťou ešte viac zvrúcniť našu vďačnosť za dar kňazov – zvlášť za tých všetkých, ktorých k nám poslal, za dar každej sviatosti, ktorú sme prostredníctvom nich prijali.
Keby sme poznali lásku Krista k nim, k tým, ktorých si vyvolil, nikdy by nám nenapadlo ohovárať alebo posudzovať ich. Naopak ponáhľali by sme sa im na pomoc v ich službe a v ťažkostiach i pokušeniach, s ktorými zápasia, úprimnou a vytrvalou modlitbou.
Drahí bratia a sestry, všetkých Vás pozývam k pokornému uznaniu ľahostajnosti voči Daru, ktorý sme dostali v kňazoch, resp. jeho nedoceneniu. V týchto posledných dňoch Roku kňazov, zjednoťme svoje srdcia vo vďačnosti za Dar kňazov, vo vrúcnej prosbe za kňazov – skôr, či neskôr pôsobiacich v našej farnosti, no a, samozrejme, za nové kňazské povolania, ktoré budú znamením nádeje pre budúce generácie.