Partia mladých - tašky cez plece, radosť,... „Babka, máte krivé nohy!“ Tak nič. Zase len riešia svoje komplexy. Čiperná pani na bicykli kývne plecom a frčí ďalej. Smerom ku mne len hodí poznámku: „Čo tomu povieš, keď je to hlúpe?“ To hlúpe zatiaľ hrdinsky mizne v budove jedálne. Podľa typu ich školy by mali mať nejaké IQ a podľa veku aj zámeno „to“ by som už mala čímsi nahradiť. Vyslovená otázka sa však na mňa nalepila, ako keď vás blatom ošpliecha kamión. „Čo tomu povieš?“ Prídem domov a umyjem sa. K žehleniu si zapnem telku - niečo ľahké bez premýšľania, zabudnúť trochu na prácu. Občas si prisadne niektorý „veľký“ syn. Prihrnie sa aj náš drobec trochu si po nás poskákať. Práve niekoho vraždia. Zase musím vypnúť a vysvetľovať, že to bol zlý ujo a vôbec to nebolo naozaj. Ostatní sa zatiaľ vytratili za svojimi povinnosťami, k muzike či na facebook. Nestihli sme si ani povedať, čo sme dnes zažili, čo bolo super a čo nie. „Čo tomu povieš?“ Rozprávaj, kým chce niečo počuť! Dať mu spoznať radosť z víťazstva dobra nad zlom, z dobrodružstva, z vydareného diela, z námahy. Aby raz aspoň tušili, čo sa dá v živote prežiť. Aby raz hľadali zmysel. Aby vždy znova verili v Dobro. Lebo nakoniec na to príde každý, že inak nevie byť šťastný. Ale nie každý má odvahu si to ešte priznať.

Zabehaný štandard funguje ďalej. Zrazu mi ho chce nabúrať nedeľná kázeň o našej kresťanskej polovičatosti. O tom, ako raz možno precitneme a budeme sa hanbiť za to, v čom sme žili, čo sme pripustili, aby sa dialo okolo nás, v nás, v kultúre, v morálke, v duchovne,... Nepríjemná kázeň o tom, že naše rozhodnutia neovplyvňuje doba, ale ony tvoria dobu. „Nerobme zbytočnú paniku“, bráni sa moja pohodlnosť aj pýcha. Umlčal ich ale film „Hitlerove deti“. Stačilo, že slušní ľudia nerobili nič! A nechali v tom deti samé! Ony sa najprv len vysmievali z rovesníkov, na ktorých niekto ukázal. Neskôr ako Hitler jungen boli ochotné zabíjať a na konci vojny ísť v tisícoch na smrť bez toho, aby tušili, o čom mal byť život. Záverečné slová člena Hitler Jungen, ktorý to prežil, prekvapujúco rezonovali s kázňou: „Stále sa pýtam, ako som mohol byť taký hlúpy, ako som to všetko mohol robiť? Nemám odpoveď. Neviem byť šťastný, iba som rád, že sa už môžem pýtať.“

Možno sme ako tí, ktorí žili vedľa Osvienčimu a o ničom nevedeli. Čosi sa k nám donesie zo správ, z ulice. Násilie, výsmech, vulgárnosť, brutalita... To sú ďaleké svety alebo virtuálne, nie ten náš, ten môj. Možno nechceme nič vedieť. Stále sa rozhodovať pre Dobro? Stále? Mladým svojou polovičatosťou ubližujeme. Proti akému silnému prúdu musia oni plávať, ak majú spraviť niečo dobré? Aj my na tom prúde máme svoj podiel. Nenechávajme ich v tom zase samých! Boh nás tu tiež nenecháva samých. My sme to už mohli veľakrát zažiť, oni to však potrebujú niekde vidieť, aby sa raz odvážili uveriť.