V sobotu 20. júna 2009 bol v Dóme sv. Alžbety v Košiciach spolu s ďalšími 12 diakonmi košickej arcidiecézy vysvätený za kňaza aj náš rodák PATRIK MELKOVIČ. Dnes v Sabinove slávi primičnú sv. omšu. Prekvapili sme ho niekoľkými otázkami. Určite aj mnohých z vás zaujíma ako vyzerala jeho cesta ku kňazstvu.
Ako sa zrodilo tvoje povolanie ku kňazstvu ?
Ťažko opísať tú chvíľu. Tak ako, keď sa pod srdcom matky rodí nový život, tak podobne je ťažko popísať zrod povolania ku kňazstvu. Je to niečo tajomné a každopádne zaujímavé. Prvý vážnejší impulz som zachytil niekedy v prvom ročníku na strednej škole. Nemal som jasno, čo budem robiť „až budem veľký“ , ale vedel som, že pri tomto svojom hľadaní chcem spolupracovať s Bohom. V tom čase som pravidelne chodieval na animátorské stretnutia so saleziánskymi kňazmi z Prešova, a práve oni ma posúvali ďalej na mojej ceste hľadania. V týchto kňazoch som našiel príklad skutočného Božieho muža, ktorý obetuje Bohu to najcennejšie, čo má – svoju osobnosť, svoje srdce. Avšak po tomto počiatočnom nadchnutí moja cesta ku kňazstvu nebola priamočiara, skôr kľukatá, s náročnými výstupmi, či nekonečnými zostupmi. Každopádne ďakujem Bohu za každú jednu chvíľu tohto hľadania, akokoľvek náročnú, pretože v týchto chvíľach som najviac spoznával Boha.
Zmenil sa tvoj pohľad na kňazstvo počas pobytu v seminári ?
Určite áno. Politická situácia na Slovensku sa viac, či menej mení každé 4 roky. Mení sa aj ekonomická situácia v Európe. Mení sa výzor našich miest. Menia sa naše postavy, naše tváre. Niet miesta ani situácie, ktoré by sa nemenili. Kde je život, tam je aj zmena. No rovnako to vnímam aj ja pri mojom pohľade na kňazstvo. Pred seminárom to možno bol pohľad plný snov o ideálnom kňazovi, plný elánu zmeniť aspoň kúsok tohto sveta. Teraz je to pohľad plný dôvery v Boha. Uvedomujem, že kňazstvo nestojí na človeku, ale stojí predovšetkým na Bohu.
Máš nejaké životné krédo, ktoré ti pomáha v ťažkých situáciách ?
Kdesi som zahliadol myšlienku, ktorá ma už sprevádza istý čas, avšak autora si nepamätám: Chcem mať ODVAHU meniť veci, ktoré zmeniť môžem. Chcem mať SILU uniesť veci, ktoré sa zmeniť nedajú. Chcem mať MÚDROSŤ, vedieť jedno od druhého odlíšiť.
Na čo sa ako budúci kaplán tešíš a čoho sa obávaš ?
Teším sa na ľudí, v ktorých človek môže, ak chce, nájsť samého Boha. Netvrdím, že všetky stretnutia budú krásne, že všetky budú radostné, ale teším sa, že tí druhí mi trocha inak poodhalia pohľad na Boha, ako ho ja vnímam. Verím, že ľudia mi budú zrkadlom, v ktorom uvidím aj svoje nedokonalosti, a zároveň budú tými, ktorí ma povzbudia, keď bude najhoršie. Najviac sa obávam, že prestanem žasnúť nad životom, a že ľudia, ktorých budem stretávať, zážitky, ktoré budem denne zažívať, už mi nebudú mať, čo povedať a ja si poviem: „Tak to je nuda, ten môj život!“ Uvedomujem si, že práve údiv a úžas, radosť je tou skutočnosťou v našom živote, ktorá nás posúva vpred.
V čom vidíš príčinu, že mladí chlapci, aj keď sú nadchnutí pre kňazstvo, nemajú odvahu vykročiť na túto cestu ?
Keď plánujeme s mladými nejaký spoločný výlet a rozprávame sa o termíne, kedy im to vyhovuje, a či budú môcť v ten deň ísť. Veľmi často zaznejú odpovede: „...uvidím... neviem, ako to bude zajtra... možno áno!“ Neistota sa vkradla aj do našich bežných dní – sme neistý, či zajtra urobíme skúšku, či zajtra budeme mať ešte prácu, či vôbec zajtra vstaneme. Neistota je hlboko vrytá v každom z nás a bráni nám v slobodnom rozhodnutí sa pre to, čo je dôležité. V našom živote nám chýba pevný bod. V tejto neistote sveta nám chýba niečo, od čoho by sme sa odrazili. A tým bodom je práve Kristus. Ak si mladí chlapci uvedomia, že za tým svojím rozhodnutím nie sú len oni sami, ale je za nimi ten najlepší garant, akého môžu v živote mať, našli by odvahu vstať a ísť za Ním!
