Bola sobota. Slnečná sobota. Predpovede meteorológov sa konečne splnili a tak sa na modrej oblohe od rána usmievalo slniečko, ktoré oznamovalo, že leto je predo dvermi. Alebo sa aspoň tak tvári, že pred dverami je. To je vlastne teraz jedno, lebo v túto sobotu sa udiala nevídaná vec.
Skoro ráno, o 8:30, sa pred sabinovskou farou zhromaždila skupinka štyroch bikerov. Neboli to len takí obyčajní bikeri, ale bikeri – miništranti. Presne o 8:30 SEČ sa roztvorili farské dvere a k skupinke čakajúcich bikerov sa pridal ten, kto to všetko spískal − pán kaplán Ľuboš. Všetci pozitívne naladení, s adrenalínom v krvi, sme sa pomodlili, aby sme sa nedolámali, ale šťastne vrátili domov. Tradične nasledovala selfie na zvečnenie tohto okamihu a nádherného dňa. Vysadli sme do sedla, poháňaní vetrom v chrbte, a vyštartovali sme, ako by šlo o život (ale nie, iba srandujem to o tom štartovaní
Plán bol jasný. Chceli sme zdolať hrebeň Čergova zo „sabinovskej“ strany, teda trochu ho prečesať. Na zahriatie sme si zvolili úvodné ľahké stúpanie na Červenú Vodu. Už tu sa pelotón roztrhol a traja cyklisti boli zrazu v nedohľadne... Zastavili sme sa až na konci dedinky, ale nie preto, aby sme si oddýchli, nemali sme predsa po čom ale preto, aby sme si vychutnali panorámu a slniečko. Tu sa pelotón dal opäť dokopy, ale iba na krátky čas, lebo nasledovali Jakovany. Každý biker vie, čo to znamená. Tušíte správne. Zjazd. Spustili sme sa dole kopcom a zastavili sa až v strede Ľutiny. Pokračovali sme do Olejníkova, malebnej dedinky v údolí obkolesenej lesmi a lúkami ako z rozprávky. Tu sme načerpali zásoby, ktoré sa nám míňali u Marekovej babky a stretli sme aj ochranárov z lesoochranárskeho zoskupenia VLK. Rýchlo sme napredovali a dostali sa na rázcestie MAJDAN (540 m n.m.). Odtiaľ nás delilo na sedlo Čergov ešte 2:25 h. To sme ešte nevedeli, čo nás čaká...
Vybrali sme sa po lesnej ceste rozbitej od ťažby dreva, mokrej od mokrej vody z potoka, a tak sme sa začali brodiť. Po tom, čo sme sa prebrodili, sme začali stúpať... Cesta nebola prispôsobená pre jazdu na bicykli, preto sme boli nútení biky tlačiť (a my sme tak veľmi chceli ťahať). Ako sme šli, nachádzali sme stopy rôznych zvierat ako srnky, diviaky a pod. Veľa stôp, ktoré do lesa nepatria (plastové fľaše, motory..) sme našli aj po nás ľuďoch. Asi v štvrtine cesty sa stúpanie rapídne zvýšilo a niektorí z nás mali pocit, že sa šplháme na kopec vo vertikálnej polohe. Tu sme si museli dať pauzu (bolo okolo poludnia), tak sme niečo „prekušili“.
Stúpali sme ďalej, ale kopec pred nami sa iba neustále zväčšoval a za každým menším kopčekom sa skrýval väčší, až to vyzeralo, že táto cesta ani nemá koniec. Niektorí už začali zbierať sily, ktoré ešte ostali, navzájom sa podporujúc, a prekonávať jednu krízu za druhou... Nekonečná cesta nakoniec mala koniec a na jej konci nás čakal prenádherný výhľad na čergovskú divočinu. To bola naša odmena. Zaslúžená. Tu som objavil pobytové znaky po diviakovi lesnom. Vyšli sme malým kopčekom (naozaj malým) na zelenú lúku, kde sme sa vyvalili do trávy a dožívali. Dali sme si obed, poopaľovali sa a šli sme ďalej. Ako povedal pán kaplán: „To už len dole kopcom...“Až tak celkom to tak ale nebolo... Zo sedla Lysina (1029 m n.m.) to bol ešte „stupak“ a výstup komplikovali aj popadané stromy na ceste.
Konečne sme sa zbavili kopcov, a to už poniektorí z nás boli v koncoch...Vtom nám pán kaplán s úsmevom oznámil, že sa máme pozrieť na druhú stranu cez údolie. Tam nám mávali vysielače Lysej na pozdrav a my sme sa naozaj „potešili,“ že nás ešte čaká hodný kus cesty. Našťastie, väčšinu cesty tvoril zjazd a konečne dostali možnosť prejaviť svoje skills aj tí, ktorým nadmerné ťahanie do kopca nie je veľmi pochuti. Zjazd sa končil pri chate Čergov, odkiaľ sme sa vybrali pokoriť Lysú. Poslednými zvyškami síl sme sa doslova doplazili k vrcholu Lysej a už nám nič nebránilo vychutnať si zaslúženú odmenu v podobe uháňania vetrom opreteky bez pedalovania až do nášho krásneho mesta Sabinov. Odmenou nám bola dobré vychladená sabinovská zmrzlina, najlepšia na svete, a tak sme sa pobrali domov.
A ten, ktorý tento výlet prežil, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé, on vie, že hovorí pravdu. Toto svedectvo ste práve dočítali, a tak môžeme povedať, že 40 kilometrov naprieč divočinou je predsa len fajný výletik. Všetko spomínané sa udialo tak, ako som to napísal. Ďakujem(e) pánovi kaplánovi Ľubošovi, že bol ochotný s nami ísť a, samozrejme, aj vám chalani – Marek, Filip, Blonďáčik .
