Včera som si pozrela skutočný príbeh (Súdna sieň) o tom, ako sa manželka súdila s manželom o výživné a vysúdila 4800 euráčikov mesačne. Dalo by sa povedať, že kauza skončila s dobrým koncom. Vo mne však ostal zmiešaný pocit a uvedomila som si, že čoraz menej chápem trendy dnešnej doby.
Dôvod, prečo sa manželka súdila, nebol nedostatok, ale nerovnosť v prepychu. Chcela sa priblížiť sume, ktorú má aj jej manžel na míňanie. Ona bola domáca s takmer dospelými deťmi, nikdy nikde pracujúca. On majiteľ a výkonný riaditeľ prosperujúcej firmy. On potreboval cez 5000 euráčikov na to, aby reprezentoval firmu. Ona potrebovala rovnakú sumu, aby bola pre manžela stále príťažlivá. Investovala do luxusného oblečenia, do kozmetiky, do plastiky, do masáží, .... Chcela peniaze, aby uspokojila svoju „potrebu páčiť sa“.
Ako svedok súdneho procesu bola ich dospelá dcéra, ktorá tiež žila z otcového sponzoringu. Obhajovala matkine potreby ako normálne a primerané. Sama jej radila, kde a čo nakupovať, aby matka bola in.
Za celý čas nepadlo slovo o tom, že matka potrebuje peniaze na sebavzdelávanie alebo podobné „duchu“ prospešné aktivity. Necítila potrebu získať kvalifikáciu a zamestnať sa.
Príbeh podobný zrejme mnohým iným z „vyššej“ spoločnosti. Byť trendy a dobre vyzerať, to je zrejme cieľová funkcia. Byť vzdelaná, kultivovaná, múdra, láskavá, skromná sa asi dnes nenosí. Uvedomujem si, že do tohto sveta sa už nehodím. Moje hodnoty sú dosť pomýlené v porovnaní s tým, čo mi odkryla táto kauza, čo mi podsúvajú reportáže zo života celebrít, ...
Kladiem si otázku:
„Skutočne nastala doba márnosti a honby za vetrom, z ktorého niet úžitku, ba ani radosti?“