„BUĎ vo svete ako pútnik, ako hosť,“ radí Tomáš Kempenský v Nasledovaní Krista. Ako to odporuje našej potrebe mať istotu, túžbe zhromažďovať, budovať svoje domy – svoje hrady! Je síce pravda, že autor určil svoje dielo rehoľníkom, no neoslovuje aj nás?
Minimálne v tieto dni, keď stojíme nad rovmi, hrobčekmi a hrobmi našich drahých. Oni tiež túžili po zabezpečení a istotách. Mihli sa životom, niečo si zobrali, niečo tu nechali – dedičstvo skutkov, ktoré označkovali naše cesty a križovatky. Aj preto prichádzame s vďakou na miesto ich odpočinku a vrúcnou modlitbou splácame svoj dlh, prinášame do ich sveta mĺkvoty radosť i bolesť všedných dní. Zároveň tu, kde je všetko definitívne, kde „studničku striebornú už ticho pečatí“, práve tu si zrazu zreteľne uvedomujeme relatívnosť toho, čo máme.
Ozaj, čo to vlastne máme? A akú to má cenu? Skúsme si odpovedať, kým biele družičky – sviece vyplačú do vencov slzy našej spomienky.
„Zhromažďuj si nesmrteľné bohatstvo, pokiaľ máš čas,“ odporučil stredoveký askét a mystik tým svojim. A ak to prijmeme, nám tiež. Lebo „tu nemáme trvalé miesto“.
