S týmito slovami a s rovnakou dôverou ako Mojžiš sme sa s deťmi vybrali na cestu. Nie len na tú autobusom na Domašu, ale na skutočnú cestu do Zasľúbenej zeme. Hoci sme my animátori v tej chvíli dobre rozumeli Mojžišovej otázke: „Kto som ja, aby som šiel...?“, veľmi sme sa tešili na spoločne strávený čas. Boli sme skutočnými Izraelitmi od chvíle, keď sme sa po príchode rozdelili do 5 skupín – kmeňov Izraela, večer spolu jedli paschu a s fakľami v ruke opustili Egypt, cez dni, keď sme vďaka splneným úlohám získali mannu a zo skaly nám vytryskla voda (džúsik:-), cez vyčerpávajúcu túru na Sinaj, z ktorej sme sa na ceste späť vytrvalo striedali pri nesení archy zmluvy, až po toľko očakávaný deň, keď sme sa spevom a tancom (eRko tancami a večernou diskotékou) tešili z príchodu do krajiny oplývajúcej mliekom a medom. Vďaka počasiu sme si naplno užili popoludňajšie kúpanie v Domaši, a tak ako Mojžiš, keď k nemu Pán prehovoril z horiaceho kra, sme sa nechali osloviť a fascinovať prírodou, ktorá nás obklopovala. A aj keď v skutočnosti Zasľúbená zem čakala až na novú generáciu Izraelitov, my sme sa s Božou pomocou vrátili v pôvodnej zostave bez akýchkoľvek strát, naopak, obohatení o neopakovateľné chvíle, ktoré pre nás Pán pripravil.
A keďže viem, že naša viera najviac rastie vtedy, keď pomáhame rásť viere tých druhých, ďakujeme všetkým, vďaka ktorým sme tam mohli byť, ktorí to na začiatku nevzdali, modlili sa a vďaka ktorým mohol Boh pripraviť požehnaný čas nie len pre deti, ale aj pre nás.
