Kajajte sa teda, obráťte sa, aby sa zotreli vaše hriechy. (Sk 3, 19)

Je to veľká úbohosť a pokorenie, že sme boli počatí v dedičnom hriechu, že prichádzame na svet ako deti prekliatia! Avšak oveľa väčšia hanba je žiť v hriechu, a už vrcholom nešťastia je v ňom zomrieť. Dedičnému hriechu uniknúť nemôžeme, osobných hriechov sa však môžeme uchrániť; môžeme tiež, s pomocou Božej milosti, z nich povstať.

Keď sv. Peter vyčíta Židom ich nevďačnosť voči Ježišovi Kristovi a Jeho zavraždenie, tí, ktorí pri tom boli, začínajú vtedy plakať a hovoria: „Čo máme robiť, aby sme získali odpustenie?“ Apoštol ich potešuje a ukazuje, že jediná ich nádej je spása v Ježišovi Kristovi, ktorý zomrel za hriechy všetkých ľudí a vstal z mŕtvych: Kajajte sa teda, obráťte sa, aby sa zotreli vaše hriechy!

Avšak aj my, zapierame Ježiša Krista – tým, že sme Ho ťažko urazili svojimi hriechmi. Aký nám teda zostáva prostriedok na záchranu? Pokánie a úprimné obrátenie. Kto žil pre svet a pre zlého ducha, nech začne život pre Boha a pre večné šťastie.

Niekedy sa priznávame, že treba robiť pokánie, ale vo svojej zaslepenosti odkladáme pokánie na neskôr, akoby sme boli pánmi času a Božej milosti. Zatiaľ čo každý sa musí báť o seba, lebo nevie, kedy zomrie, a okrem toho – Pán Boh udeľuje milosť iba do istej miery. Božie Milosrdenstvo voči hriešnikovi má isté hranice. Keď sa človek zúfalo topí vo svojich hriechoch a naplní mieru neprávosti, Boh ho opustí, ako to sám hovorí ústami proroka Jeremiáša (pozri Jer 18, 17).

Prečo však odkladáme pokánie „na neskôr“? Po hriechu sa zmysly búria proti rozumu. Ak teda chceme, aby telo podliehalo duši, musíme ho držať na uzde. Ak sa chceme zjednotiť s Bohom, musíme sa umŕtvovať telesne, aj duchovne. Prečo zotrvávame v hriechu, ktorý nás vystavuje večnému nešťastiu?! Človek sa obracia tým ťažšie, čím dlhšie zotrváva v zlých vášňach a čím dlhšie pohŕdame Božou milosťou, tým viac sa od nás Boh vzďaľuje a následkom toho sa stávame čoraz slabší, a pekelný duch nás čoraz silnejšie drží v otroctve.

Aký slepý je človek, ktorý sa pozbavuje veľkých dobier a privádza na seba strašné nešťastia! A predsa vidíme ľudí, ktorí zle žijú, ktorí pohŕdajú Božími milosťami, ktorí nedbajú na výčitky svedomia a nechcú nasledovať pekné príklady. Zdá sa im, že Boh ich privinie k sebe v každej chvíli, len čo sa vrátia k Nemu. Nevedia, že zatiaľ im pripravuje miesto diabol v pekle. Písmo Sväté na mnohých miestach nám pripomína, aby sme z hriechov povstávali čo najskôr. Vzťahuje sa na to mnoho hrozieb, prirovnaní, postáv, podobenstiev a príkladov.

Sám Ježiš Kristus nám pripomína, že smrť príde ako zlodej. Keby hospodár vedel, kedy zlodej napadne jeho dom, bdel by, kládol by odpor: Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete (Mt 24, 44). Svoj príchod na súd Kristus prirovnáva blesku: Lebo ako blesk vzíde na východe a vidno ho až po západ, taký bude aj Syn človeka (Mt 24, 27). Dnes je človek plný života a zdravia, ale zajtra ľudia oplačú jeho úmrtie. Nevedel, prečo žil, aký bol jeho konečný cieľ, zomrel v zaslepení. Aký bol jeho život, taká bola aj jeho smrť.

Takýto osud čaká mnohých hriešnikov, ktorí si dnes pokojne žijú vo svojich neprávostiach. Či aj ty, brat, patríš k nim? Vystríhal by som ťa: priateľ, prečo chceš zahubiť svoju dušu? Čo zlé ti ona urobila, že ju chceš naveky urobiť nešťastnou? Ako veľmi slepý a nemúdry dokáže byť človek! Ako Ezau za misu šošovice predáva svoje poklady – predáva ich za chvíľkovú rozkoš, za pomstivú myšlienku, za pomstu, pohľad alebo neslušný dotyk, za trošku zeme alebo za pohárik alkoholu. Duša, tak krásna, ako nízko si ťa ľudia cenia! Hriešnici žijú nejaký čas pokojne – tak sa im aspoň zdá – myslia na príjemnosti a bohatstvá sveta a až neskôr, po nejakom čase, ako ten Ezau, začínajú plakať a preklínať Boha, aby im dal stratené nebo. Ale Pán odpovedá na to, že je neskoro, lebo už ktosi iný vzal ich požehnanie (pozri Gn 24, 34).

Ty, brat a sestra, tiež často zneužívaš Božie milosti. Počas choroby robíš predsavzatia, že len čo ti Boh navráti zdravie, tak sa zmeníš. Vyzdravel si, ale si sa nepolepšil. Ba čo viac – konáš ešte horšie ako predtým. Dokonca veľkonočnú spoveď vynechávaš. Zapamätaj si, že keď príde ďalšia choroba, takto zomrieš bez pokánia a prídeš do pekla.

Čím dlhšie niekto spoveď odkladá, tým ťažšie mu je polepšiť sa. Sami viete, že kedysi vás myšlienka na Posledný súd a na peklo dojala, takže ste dokonca plakali. Dnes vás už tieto strašné pravdy nedesia, vaše srdcia sa stali bezcitné – viditeľne vás Boh pomaly opúšťa. A keď sa naplní miera hriechov, neodvolateľne bude nasledovať Boží trest.

Možno poviete, že mnoho ľudí sa obrátilo až v hodine smrti. Pravdou je, že lotor po pravici sa obrátil až v poslednej chvíli. Ale on predtým nepoznal Ježiša Krista, a len čo Ho spoznal, hneď v Neho uveril. Poviete ešte, že mnoho ľudí dlho ležalo v hriechu, a predsa sa obrátili. Buď ostražitý, priateľ, aby si sa sám neoklamal; skutočne mnohí ľutovali, ale nie všetci sa obrátili. Príkladom môže byť kráľ Šaul, ktorý aj napriek tomu, že ľutoval, išiel do zatratenia (por. 1 Sam 15, 24.30). Judáš tiež ľutoval, vrátil peniaze... a obesil sa (por. Mt 27, 3). Hovorím vám, ak nezanecháte hriech, zomriete v ňom, dokonca o tom nebudete vedieť a pôjdete do zatratenia. Ak zostanete dlhý čas v náruživostiach, nedáte si rady, aby ste povstali vlastnými silami; k tomu treba zvláštnu Božiu milosť, ktorú si vôbec nezasluhujete, lebo pohŕdate milosťami dobrého Stvoriteľa.

Ako často zatvrdnutí hriešnici stoja v hodine smrti pre Bohom bez ľútosti a nápravy! Tak končí ten notorik, ktorý všetkým pohŕdal a zo všetkého sa vysmieval, keď hovoril, že pre neho sa všetko smrťou končí. Tak končí aj ten rozkošný mladík, ktorý ešte pred dvoma týždňami spieval po krčmách nehanebné pesničky, zabával sa a tancoval. Tak končí aj mladá ľahkomyseľná dievčina, ktorá sa oddávala akejsi prázdnote, povyšovala sa nad iných a žila tak, akoby nikdy nemala zomrieť. Bohužiaľ, smrť je čoraz bližšie, a s ňou sa blíži aj veľká zodpovednosť za premárnený život.

Keď sa už človeku blíži koniec, príbuzní padajú spolu s kňazom na kolená a modlia sa k Bohu, aby sa nad touto úbohou dušou zmiloval. Kňaz sa modlí za zomierajúcich a v mene Cirkvi vyzýva: Duša kresťanská, odíď z tohto sveta! Ale kamže ona pôjde, keď iba na svet myslela, keď žila tak, akoby sa nikdy nemala rozísť so zemou. Kňaz jej želá nebo, ktoré ona nepoznala, na ktoré dokonca nemyslela.

Duša kresťanská – hovorí ďalej kňaz – vstúp do nebeského Jeruzalema. Ako to? Ona má ísť do toho krásneho nebeského mesta, ona – pokrytá toľkými hriechmi? Predsa celý jej život bol jedným pokračovaním nečistoty! Ona má bývať spolu s anjelmi a s Ježišom Kristom, ktorý je sama Čistota?

Bože – modlí sa ešte kňaz – Stvoriteľ všetkých vecí, pamätaj, že táto duša je dielom Tvojich rúk. Môže Boh prijať túto dušu, ktorá je hromadou všetkých hriechov a morálnej hniloby?

Bože – modlí sa ešte kňaz – prijmi túto dušu, ktorá Ťa ako svojho Stvoriteľa a Spasiteľa miluje. A kde sú dôkazy jej lásky k Bohu? Či sa nábožne modlila? Či sa platne spovedala a prijímala Najsvätejšiu Sviatosť? Veď dokonca počas veľkonočných sviatkov neprijímala sväté sviatosti! Načo jej hovoriť o nebi, ktoré nechcela? Chcela sa totiž pohrúžiť do priepasti, a nie stáť pred tvárou Najsvätejšieho Boha.

Naozaj, strašný osud čaká hriešnika, ktorý odkladá obrátenie na hodinu smrti! Koľko je ľudí, ktorí sú sebaistí, sú presvedčení, že sa obrátia – koľko takých strhol diabol do pekla? A čo poviete na to vy všetci, ktorí sa nemodlíte, nespovedáte, zostávate v tom hroznom stave, z ktorého môžete každú chvíľu padnúť do večnej priepasti?

Preto po hriechu treba nutne robiť pokánie – v tomto alebo budúcom živote. Prečo Cirkev určila dni pokánia – lebo nám chce pripomínať, že po páde sa treba postiť a umŕtvovať. Aj Ježiš Kristus zostal na púšti taký istý čas, pričom nič nejedol, nepil. Týmto svojím príkladom nám ukázal, že náš život musí plynúť v slzách, v pokání a umŕtvovaní.

Bez pokánia si ťažko možno zachovať vieru. Bez pokánia a bdenia, bez konania dobrých skutkov, ťažko je vytrvať v Božej milosti. Ako je dýchanie nutne potrebné k fyzickému životu, tak je pokánie nevyhnutné k skutočnému kresťanskému životu. Ak chceme, aby naše telo bolo podrobené duši, a duša Bohu, tak sa musíme umŕtvovať – fyzicky i duchovne.

Umŕtvovanie môže byť vnútorné a vonkajšie; jedno je podporou pre druhé. Vonkajšie spočíva v umŕtvovaní tela a jeho zmyslov.

  1. Musíme krotiť zrak: odvracať ho od vecí, ktoré môžu privádzať zlé myšlienky. Netreba čítať knihy, ktoré nás žiadnym spôsobom nebudujú, alebo skôr vzbudzujú nečisté myšlienky a podkopávajú vieru. (dnes: televízia, internet, časopisy, atď.)
  2. Musíme, ďalej umŕtvovať sluch, teda vyhýbať sa nepotrebným rozhovorom, nemravným piesňam, počúvaniu kliatby a osočovania. Nebuďme až takí zvedaví, že chceme všetko vedieť, čo hovoria a robia iní.
  3. Treba umŕtvovať čuch, ako to robil napríklad sv. František Borgiáš.
  4. Niekedy treba čosi odmietnuť svojmu podnebiu (chutiam, mlsnosti). Netreba jesť z lakomosti, alebo príliš veľa, alebo mimo určenej doby. Dobrý kresťan sa pri každom jedle usiluje spôsobiť si nejaké umŕtvenie.
  5. Treba umŕtvovať jazyk a používať ho na plnenie povinností, na Božiu chválu a na budovanie blížneho. Touto čnosťou sa Ježiš Kristus vyznačoval zvláštnym spôsobom, lebo do tridsiateho roku žil takmer v mlčaní a zabudnutí. Sv. Jakub Apoštol nazýva dokonalým človeka, ktorý nehreší jazykom: Kto sa neprehrešuje slovom, je dokonalý muž (Jak 3, 2). Zvláštnym spôsobom sa treba vyhýbať nečistým rozhovorom, neslušným piesňam, ohováraniam, osočovaniam, kliatbe a hlúpym výrazom.
  6. Niekedy sa tiež musíme umŕtvovať v odpočinku – aby sme si nenavykli na lenivosť.

Veľmi je človeku potrebné aj vnútorné umŕtvovanie.

A tak: zdržujme svoju predstavivosť, aby neblúdila po akýchsi neužitočných či nebezpečných témach, ktoré by nám mohli podstrčiť zlé myšlienky a túžby. Tu zlý duch nastavuje na ľudí najviac osídel. A pritom rôzne nepotrebné sny nudia človeka, odvádzajú ho od vážnych myšlienok. Namiesto toho, aby sme sa oddávali prázdnym snom, myslime často na konečné veci, na umučenie a smrť Ježiša Krista.

Musíme umŕtvovať svoj rozum, chrániť sa kritizovania právd viery. Nakoniec umŕtvujme svoju vôľu, pričom ju podrobíme príkazom predstavených. Nikdy nám nebude chýbať spôsob na drobné umŕtvovania, lebo žijeme medzi ľuďmi, ktorí sa často riadia rozmarmi, chvíľkovými náladami – uprostred ľudí, ktorí majú mnoho chýb. A skutočne – ten, kto sa neumŕtvuje, napríklad v jedení a pití, nebude sa môcť páčiť Bohu. Opilec do neba nevojde, lebo niet žiadnej podobnosti medzi jeho životom a životom Ježiša Krista. A čo sa raz stane s nami, keď Ježiš Kristus porovná svoj život s našim a nenájde medzi nimi najmenšiu podobnosť?

Iba slzy a pokánie môžu naplniť naše srdce útechou v hodinu smrti. Vlastne vďaka nim sv. Hilarion mohol povedať, keď zomieral: „Čoho sa bojíš, duša moja? Toľko rokov si slúžila Bohu, plnila si Jeho vôľu. Dúfaj, lebo Pán sa zmiluje nad tebou“.

Aj my musíme plakať a robiť pokánie za hriechy – v tomto alebo budúcom živote. Vyberme si, čo je pre nás užitočnejšie. Čo bude s nami, keď príde smrť, a my sa neodplatíme ešte prísnejšie Božej spravodlivosti? Aký smútok a trpkosť preniknú našu dušu pri myšlienke, že sme nechceli robiť pokánie a odprosiť milosrdného Boha, že sme stále žili v hriechoch a že sme odkladali nápravu na poslednú chvíľu!

Drahí bratia, vyberme si inú cestu, a ona vo chvíli smrti nás naplní šťastím a radosťou. Plačme nad svojimi hriechmi a znášajme trpezlivo všetky smútky a nešťastia. Nech náš život plynie v ľútosti nad hriechmi a v láske k Bohu – aby sme sa mohli s Ním spojiť naveky.

Bože, daj nám živú vieru, osvieť náš rozum, aby sme pochopili, akým strašným nešťastím je odsúdenie – aby sme to pochopili a aby sme sa vďaka tomu čo najstarostlivejšie odteraz vyhýbali hriechu. Amen.

podľa: http://www.boziemilosrdenstvo.sk/vianney/j_m_vianney_uvod.html