Rok pred menovaním za kardinála si Karol Wojtyla vyberá osobného tajomníka Stanislawa Dziwisza. V roku 1963 diakon Stanislav prijal kňazskú vysviacku z rúk svojho bývalého profesora Karola Wojtylu. Arcibiskup je presvedčený, že tomu mladému mužovi môže zveriť aj dôverné záležitosti. V tomto čase vládol bývalý režim a voľba osobného tajomníka bola nesmierne dôležitá.
Osobný tajomník Dziwisz uvádza, že arcibiskup Wojtyla bol mužom modlitby. Keď išli na pastoračnú návštevu farnosti, arcibiskup nerozprával, ale bol pohrúžený do rozjímania a modlitby pred sv. omšou. Po liturgii kľačal 15 minút vo veľkom sústredení a vzdával Bohu vďaky. Miestom zvláštneho stretnutia bola jeho kaplnka. Každé ráno, keď bol doma, bol v kaplnke do jedenástej. Niekedy ho videli ležiaceho v znamení kríža, ako sa modlí. Zvykol tam aj pracovať, keď pripravoval texty krakovskej synody alebo pastierske listy. Veľký význam pripisoval sviatosti zmierenia. Ako biskup stál spolu s ostatnými kajúcnikmi v rade na spoveď vo františkánskom kostole. S mladými ľuďmi chodil do hôr a splavovať rieky. Pri tom im vštepoval lásku k Bohu a k blížnym a pripravoval ich na budúci zodpovedný život. Pri vizitáciách vo farnostiach navštevoval chorých. Z jeho iniciatívy v diecéze vznikla pastorácia chorých.
V deň otvorenia II. vatikánskeho koncilu 11. októbra 1962 Karolovi Wojtylovi patrilo jedno z posledných miest. Od samého začiatku netajil oduševnenie pre iniciatívy Jána XXIII. (známy program Aggiornamento). Bol presvedčený o nevyhnutnosti ekumenizmu, obnovy liturgie a aktívnej účasti laikov na živote Cirkvi. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje jeho priateľstvo s kardinálom Königom, viedenským metropolitom, ktorý ho neskôr navrhol na pápeža. Po vymenovaní za arcibiskupa sa Karol Wojtyla dostáva blízko k oltáru, to znamená jeho aktívnu účasť na zasadnutiach koncilu. Týkalo sa to okrem iného pastoračnej konštitúcie ,,Gaudium et spes“ (O cirkvi v súčasnom svete). Základnou novotou, ktorú arcibiskup Wojtyla vnášal do koncilových dokumentov, bola prostredníctvom evanjelia obrana ľudských práv, zvlášť práva na slobodu svedomia a vyznania. Vedel, o čom hovorí. Boli prípady, že v čase, keď obraz Panny Márie Jasnohorskej putoval poľskými cestami, štátne orgány prikazovali, aby sa obraz vrátil do Čenstochovej. Nakoniec obraz ukryli a potom symbolicky putoval prázdny rám.
Keď som so sabinovskými veriacimi putoval do Krakova, navštívili sme aj kostol v Nowej Hute neďaleko Krakova. Koncom päťdesiatych rokov v Nowej Hute vznikol gigantický metalurgický komplex – ateistická alternatíva Krakova. Malo vzniknúť mesto bez Boha. Ľudia túžili po kostole a postavili si aspoň kríž, ktorý úrady odstránili. Došlo k ostrým zrážkam s milíciou, ktoré sa neobišli bez zranených. Biskup Wojtyla sa nevzdal. Po mnohých urgenciách bol vydaný súhlas na stavbu kostola. Na stavenisku každý rok slúžil polnočnú sv. omšu. Z celého Poľska prinášali veriaci kamene a postavili kostol v tvare Pánovej archy, ktorá sa stala symbolom Poľska. Dňa 15. 5. 1977 kostol konsekroval kardinál Karol Wojtyla. Na bohostánku je umiestnený kameň z mesiaca, dobre viditeľný pre návštevníkov kostola.
(pokračovanie nabudúce)