My, ľudia, sme dosiahli pokrok vedy, vývoj techniky, obchodu, umenia. Toto všetko však bude mať význam iba vtedy, ak to materiálne a telesné bude oživované, posväcované Duchom.
Veď váš, náš, môj život, život spoločnosti, národa, ľudskej rodiny, sa bude len toľko a tak odvíjať i do budúcnosti, koľko dokážeme nazbierať Lásky, hodnôt Ducha, priniesť ich na oltár Života a vdýchnuť ich do ľudských sŕdc.
Jednou z možností dostať sa krôčik bližšie k Ježišovej Láske a pripomenúť si Jeho milosrdenstvo, ktoré je tu už oddávna, bola aj sobotňajšia púť mladých animátorov (i tých duchom mladých) do Krakova, do Sanktuária Božieho milosrdenstva.
Nechcem opisovať priebeh celého dňa, ktorý bol úžasne pripravený, ale skôr sa chcem zastaviť pri pohľade na spoločenstvo, ktoré bolo vytvorené animátormi z Jakubovian, Orkucian a Sabinova, prevažne mladými ľuďmi.
Môžem ubezpečiť všetkých rodičov, ktorých deti boli na púti, že môžu byť na ne v dnešnej dobe naozaj hrdí. Z každej strany, už aj v autobuse, bolo cítiť plno lásky, pokoja, pohody, štedrosti, bez rozdielu, z ktorej farnosti boli. Cítili sme sa ako jedna rodina, ktorá sa spoločne modlila, mala spoločné občerstvenie, pričom určite nešlo o potravu, ale o schopnosť podeliť sa navzájom. Naša rodina sa v Poľsku rozrástla o mladých vysokoškolákov z Košíc. Spoločná svätá omša, spoločné katechézy (s rehoľnou sestričkou a p. kaplánom Supekom), spoločné debaty, pripomínali domov, kde sme v náručí milujúceho otca či dobrej mamy.
Vidieť našich mladých s pokorou kľačať a adorovať, prežívať svätú omšu naplno či vykonávať krížovú cestu bez ostychu, pred očami mnohých pútnikov z rôznych štátov, dodávalo silu a vieru, že keď táto mládež ponesie štafetu, nemusíme sa báť o budúcnosť.
Všetci sa chceme poďakovať Nebeskému Otcovi, našim duchovným, p.diakonovi, Gitke i tým, o ktorých vieme i nevieme, že nám umožnili zažiť dotyk Božej Lásky v akejkoľvek podobe. Vďaka za to, že sme mohli byť na mieste, kde žila svätá Faustína, kde sa prebúdza život, kde sa ľudské srdce roztápa a mení na srdce milujúce.