Každý rok, keď sa začiatkom novembra objaví v telke prvá reklama s chichotajúcimi sa deťmi pobehujúcimi okolo svietiaceho stromčeka, v obchodoch rozvešajú ligotavé girlandy a v oknách svietia farebné svetielka, mnohí, zvlášť veriaci ľudia, s pohoršeným výrazom krútia hlavou a hovoria o tom, ako už Vianoce nie sú také, ako kedysi a podstata sviatkov pokoja, radosti a rodinnej pohody sa stráca v odlesku ozdôb a umelých úsmevoch komercie. Sme ale naozaj my tými, ktorí môžu hovoriť o pravých Vianociach? Skrýva sa myšlienka evanjelií o niečo viac v tom, čo prežívame my sami? V čom sú naše Vianoce skutočnejšie? Čím sú reálnejšie?
Sviatky pokoja, radosti a rodinnej pohody. Pokoj mladučkej Márie takmer obvinenej z cudzoložstva idúcej desiatky kilometrov na oslovi do cudzieho mesta s vedomím, že Ježiš môže prísť kedykoľvek na svet a unaveného Jozefa, ktorý po dlhej ceste nie je schopný nájsť voľnú posteľ pre rodiacu manželku. Radosť vystrašených pastierov zobudených po ťažkom dni uprostred noci priamo na lúke a rodinná pohoda v chladnej maštali medzi zvieratami. Napriek tomu boli prvé Vianoce dokonalé. Prečo tie naše dokáže pokaziť pripálená ryba alebo obliaty sviatočný obrus? Prichádzame k stromčeku plnému príťažlivých salóniek a zisťujeme, že aj keď vyzerajú bezchybne, pod pozlátkom sa skrýva len kocka cukru. Čo ak nie je dosť peňazí na bohatú večeru, kňaz má na Štedrý večer nudnú kázeň a nech sa akokoľvek snažíte, sami nie ste schopní v rodine udržať čarovnú atmosféru, na ktorú tak radi z detstva spomínate? Čo ak tu nie je nič z „toho, čo k ozajstným Vianociam patrí“?
Ľudia s plnými peňaženkami vraviaci, že darčeky nie sú podstatné, veriaci s nadaným kazateľom hovoriaci, že omša nie je len o kázni a tí, ktorí v kruhu priateľov a milujúcej rodiny múdro tvrdia, že pokoj musí mať človek hlavne vnútri.
Odbaľme lákavé salónky včas, aby nám na Štedrý večer neostal v rukách len krásny, no prázdny papierik. Nech sme v akejkoľvek situácii, snažme sa pochopiť, že Kristus je tým jediným, čo k Vianociam naozaj patrí.