Trpiaci človek potrebuje predovšetkým človeka...
Človeka načúvajúceho a chápajúceho, nie vševeda alebo skvelého humoristu. Nepotrebuje spravidla, aby mu jeho situáciu niekto umne vysvetľoval. Potrebuje ale, aby nebol vo svojej situácii úplne sám. Aby ho niekto chápal, aby mu robil spoločníka v jeho otázkach, aby mu zaisťoval spojenie so svetom, z ktorého je pre chorobu vyradený. A aby ho, ak je otvorený viere, druhí vo viere posilňovali.
Často teda neostáva nič iné, než sa navzájom mlčky držať za ruky a takto vytrvať.
Inokedy sú zasa potrebné naše slzy.
A inokedy je treba nezaťažovať druhých nesplniteľnými očakávaniami,
- nesúdiť a neposudzovať,
- ale načúvať,
- pokúšať sa porozumieť
- a predovšetkým mať čas...
Ježiš hovorí: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste (ne)urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste (ne)urobili.“ (porov. Mt 25,40).