„Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva." (Mt 18, 3)
Tento verš z Písma mi pasuje na výstup na náš kopec nad dedinou, zvaný Hejtka. Prečo? Pretože deti robia veci spontánne, len tak pre radosť, zdanlivo bez nejakého úžitku pre ne samé či ich okolie. V nedeľu po sv. omši p. kaplán Martin pozval veriacich na prechádzku hore na kopec ku krížu, keďže on sám tam ešte nebol. Len tak. Lebo bolo pekné počasie. A aj keď viacerí tam už boli a určite nie raz, našlo sa dosť radostných ľudí, ktorí túto ponuku prijali. Priši deti, rodičia, aj tí skôr narodení. Variant menej náročného výstupu bol nemožný, tak nám zostalo vyjsť náročnejšou trasou. Zhora bol krásny výhľad. Aj Tatry bolo pekne vidieť. Hore sme sa občerstvili na tele aj na duchu a nesmelo chýbať ani fotenie. Z bezpečnostných dôvodov sme dole zošli inou cestou. Vďaka Bohu, všetci sme sa vrátili v poriadku. Síce trochu zablatení, ale veselí. Viacerí zhodnotili, že budú dlho spomínať. „Smelý výstup strmou skalou a odhodlaný krok, je pohárom vody smädným ústam podaný. Čerstvý vzduch je balzam našich tiel a myšlienok, nič na tomto svete nevie tomu zabrániť. To tie majestátne hory a tie vrchy neoblomné, zanechali stopy vo mne." (Sima Martausová: Čaro obyčajných vecí.)