Za všetkými farizejskými snahami bola hlboká náboženská odhodlanosť plniť vôľu Božiu. Keďže sa mnohé predpisy Zákona dali s vtedajším „novodobým“ životom len ťažko zladiť, boli stanovené pomocné smernice, ktorými sa dal Zákon obchádzať a pritom neporušovať. Za kráľovnej Alexandry (76 pred Kristom) nastal tzv. zlatý vek farizejov, náboženskej skupiny zbožných „laikov“, ktorým ponechala neobmedzenú voľnosť a poručila ľudu, aby sa im podrobil.
S prihliadnutím k tomuto dejinnému pozadiu lepšie porozumieme priebehu udalostí v Ježišovom živote. Bola to nevídaná odvaha, keď Ježiš vyzýval týchto mužov verejne k pokániu... Preto ho farizeji nenávideli a požadovali jeho popravu.
Ježiš pranieroval spovrchnenie ich náboženského života tými najostrejšími slovami. Napádal ich modlitbu (Mt 6, 5n) a káral tiež ich pôst: „A keď sa postíte, nebuďte zamračení ako pokrytci. Znetvorujú si tvár, aby ľudia videli, že sa postia. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ (Mt 6, 16nn).
Je tragické, že práve horlivosť pre Boží Zákon priviedla farizejov, ktorí boli náboženskou elitou národa, ku skostnateniu zbožnosti...