ponúkame :
domov
HISTÓRIA
farnosť
filiálky
kostoly
rekonštrukcie
duch. povolania
PASTORÁCIA
deti
mládež
rodiny
sviatosti
SLUŽBY a SPOLOČENSTVÁ
kancelária FÚ
kňazi
ekonomická rada
pastoračná rada
kostolné
miništranti
rozdávatelia
žalmisti
organisti
lektori
katechéti
redakcia Flistu
Ružencové bratstvo
Večeradlo
Koinonia
Biblické spoločenstvo
Faustínum
Cirkevná ZŠ
Saleziáni
Dom Júdov
Modlitby otcov
13. - 18. storočie
vizitácia 1775
vznik dekanátu
Historia Domus
Farské misie
Orkucany
Jakubovany
14. - 18. storočie
oltáre a sochy
hlavný oltár
dejiny kostolov
nový organ
opravy budov
kňazské
rehoľné
1. sv. prijímanie
eRko stretká
detské sv. omše
aktivity mladých
birmovanci
kurz snúbencov
stretnutia rodičov
manželské večery
čo je sviatosť?
krst
birmovanie
Eucharistia
sviatosť pokánia
pomazanie chorých
sviatosť kňazstva
sviatosť manželstva
farári
kapláni
diakoni
prezentácia
spoločenstvá
katechézy
víkendovky
 
Zamyslenie na 4. pôstnu nedeľu 22. marca 2020
autor:   p. Alberto Maggi OSM
pridané :  21.03.2020 22:00

Kontext: Ježiš vychádza, alebo lepšie povedané po pokuse o ukameňovanie uteká z chrámu. Vychádzajúc však z chrámu, stretne ľudí, ktorí do chrámu nemôžu vstúpiť, sú vylúčení.

"Ako Ježiš šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý", slepota nebola považovaná za chorobu, ale skôr za trest, prekliatie, ktoré Boh zosiela za hriechy ľudí. Aby bol Boh zbavený viny za zlo, bol obvinený človek. Prečo existuje zlo? Pretože sa človek dopustil hriechu, Pán ho trestá. "Jeho učeníci sa ho spýtali: „Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia –, že sa narodil slepý?“" O tom, že slepota je dôsledkom hriechu, niet pochýb, už len treba dať odpoveď na otázku, či zhrešil ten človek, alebo jeho rodičia.

Ježiš však úplne vylučuje akýkoľvek vzťah medzi zlom, hriechom a Božím trestom. Hovorí: "Nezhrešil ani on ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky". Ježiš pokračuje v stvoriteľskej činnosti Otca a potom, čo tomuto človeku povedal, že je svetlo sveta, "napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči" sú to tie isté gestá, ktoré vykonal Stvoriteľ, keď vytvoril prvého človeka. Ježiš tu pokračuje v jeho stvoriteľskej činnosti. Potom ho posiela k vodnej nádrži Siloe, k dôležitému jeruzalemskému prameňu, čo znamená, podčiarkuje evanjelista, "Poslaný", prečo? Schopnosť vidieť sa znovu nadobúda kráčajúc v ústrety poslanému a Ježiš hovorí o sebe: Ja som svetlo sveta. Tak teda "šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci".

Ale tu sa začínajú problémy pre toho človeka, ktorého nepoznajú, nepoznávajú ho susedia, niektorí hovoria, že je to on, iní, že nie je, ale ako to, že ho nemôžu spoznať? To neznamená, že sa zmenil jeho výzor, prv nemal svetlo v očiach, teraz nadobudol schopnosť vidieť. Prečo ho nepoznajú? Pretože ten, kto sa stretne s Ježišom, získa takú slobodu, takú dôstojnosť, akú predtým nemal a to ho urobí úplne iným. Nato odpovie bývalý slepec nie jednoducho: som to ja, ale "ja som"! Vzťahuje na seba Božie meno, jedinečné meno, ktoré sa v Biblii exkluzívne používa pre Boha, a v evanjeliách pre Ježiša. Prečo? Ako je napísané v Jánovom prológu, všetkým, ktorí ho prijali – Ježiša, dal schopnosť stať sa Božími synmi.

Potom sa začína celá séria výsluchov. Po prvý raz, a zopakuje sa to sedem ráz, sa ho pýtajú: "Ako to, že sa ti otvorili oči?" To je témou celého úryvku: otvoriť oči bolo znakom oslobodenia, ktoré mal mesiáš priniesť utláčanému ľudu. Je tu slepý, ktorý nadobudol schopnosť vidieť, je to dobrá vec, ale ľud nemôže mať názor, ľud musí byť vždy podriadený tomu, čo si myslia náboženské autority, sú to ony, čo vám povedia, čo je dobré a čo zlé. Privedú teda toho, čo bol predtým slepý ku farizejom, duchovným vodcom ľudu. V čom je problém? V ten deň bola sobota. V sobotu sa musí zachovať to, čo je považované za najväčšie, najdôležitejšie prikázanie, odpočinok. Zákon zakazuje celý rad prác, presne 1521 činností, ktoré sa nesmú v sobotu vykonávať, medzi nimi, je aj zákaz robiť blato a liečiť chorých. Tu teda došlo k porušeniu zákona, k narušeniu soboty. Farizeji sa ho znova pýtajú, ako nadobudol schopnosť vidieť vydávať a vydajú rozhodnutie: "Tento človek", Ježiš, "nie je od Boha, lebo nezachováva sobotu". Pre nich prichádzať, či neprichádzať od Boha, závisí na dodržiavaní, či nedodržiavaní zákona. Pre Ježiša však prichádzať, či neprichádzať od Boha, bude závisieť od postoja k človekovi, ale pre nich jediným kritériom takého úsudku je dodržiavanie zákona.

Ale je tu protirečenie, druhí sa pýtajú: ale ako môže hriešnik urobiť niečo podobné? Znovu sa pýtajú slepého a tu nachádzame iróniu evanjelistu. Farizeji si privlastňovali titul vodcov slepých a sú slepí, naopak, ten čo bol slepý a teraz nadobudol schopnosť vidieť hovorí "je prorok". Oni povedali: "Nie je od Boha", slepý hovorí je prorok, čiže prichádza od Boha. Vstupujú na pole najvyšších náboženských autorít, Židia – slovo, ktoré v tomto evanjeliu neoznačuje ľud, ale náboženských predstaviteľov, nechcú veriť, že bol slepý. Aby bránili svoju doktrínu, popierajú evidentné: náboženské autority zoči - voči novým udalostiam života na ktoré nemajú odpovede sa zabarikádovali do absolutizmu vlastnej doktríny. Radšej poprú čo je evidentné, len aby nenašli protirečenie vo vlastnej doktríne a zastrašujú slepého. Zastrašujú rodičov vypočúvaním, v ktorom spochybnia, že je ich synom, že sa narodil slepý a zdá sa, že rodičia odpovedajú vyhýbavým spôsobom: my nevieme, má svoj vek, pýtajte sa jeho. Prečo tak odpovedajú? Vysvetľuje evanjelista: "Jeho rodičia hovorili tak preto, že sa báli Židov", náboženských predstaviteľov, lebo: "Židia sa už totiž uzniesli, že každý, kto by ho uznal za Mesiáša, má byť vylúčený zo synagógy". Byť vylúčený zo synagógy, neznamená byť vyhodený z kultového miesta, čo by nebolo až také škodlivé. Znamenalo to vylúčenie z civilného života, zo sociálneho života. Od vylúčených zo synagógy bolo treba držať vzdialenosť na dva metre, nebolo možné od nich nič kúpiť, ani im niečo predať. Ide teda o civilnú – sociálnu smrť. 

"Znovu teda zavolali človeka", ktorý prechádza zo stavu zázračne uzdraveného do pozície podozrivého a hovoria mu: "Vzdaj Bohu slávu!", jedná sa o formulu, vyjadrenie, ktoré znamená uznaj, vyznaj pravdu, hoci by ti bolo na škodu, či proti tebe. Je to rozsudok. Zatiaľ čo farizeji boli rozdelení na tých, ktorí hovorili, že bol hriešnik a tých, ktorí tvrdili: ale ako potom môže hriešnik niečo také robiť, náboženskí predstavitelia nemajú pochybnosti: náboženskí predstavitelia totiž nikdy nemajú pochybnosti. Im je všetko jasné: "My vieme, že ten človek je hriešnik" a tu sa prejaví všetka irónia bývalého slepca, ktorý prakticky odpovie: počujte, ja o teológii neviem nič, ja hovorím o mojej skúsenosti. Povie: "Či je hriešnik, neviem", to je vaša vec povedať či je alebo nie je hriešnik, "Ale jedno viem: že som bol slepý a teraz vidím". Hovorí na základe vlastnej skúsenosti: vy hovoríte, že je hriešnik, mňa to nezaujíma, ja mám skúsenosť, že je to pre mňa dobré. Tu evanjelista hovorí, že prvenstvo svedomia je dôležitejšie, ako akákoľvek doktrína, hoci by to bol božský zákon: o tom čo je dobré a čo zlé rozhodne človek na základe vlastnej skúsenosti, nie na základe nejakej doktríny, ktorá vyhlasuje čo je dobré a čo zlé. Bývalý slepec teda hovorí: ja na teologické pole nevstupujem, hovorím o mojej skúsenosti.

Znovu, už po piaty raz, bude to sedem ráz, sa ho pýtajú: "Čo urobil s tebou? Ako ti otvoril oči?", práve to znepokojuje náboženské autority, pretože ak ľud otvorí oči, je s nimi koniec, odzvonilo im, všetko sa skončilo. Vždy s iróniou sa ten, čo bol slepý pýta: "Chcete sa aj vy stať jeho učeníkmi?". Keď náboženské autority nevedia ako odpovedať, uchýlia sa k násiliu. Najprv verbálne mu násiliu a ak je to možné aj k fyzickému. "Vynadali mu a povedali: "Ty si jeho učeník, my sme Mojžišovi učeníci", nenasledujú živého Ježiša, ale mŕtveho Mojžiša, "My vieme, že Mojžišovi hovoril Boh", a teraz sa tu objaví výraz pohŕdania – v evanjeliách náboženskí vodcovia a farizeji nikdy nevyslovujú Ježišovo meno, ale vždy používajú výraz – "o tomto nevieme ani to, odkiaľ je".

Tu vstupuje na scénu úprimnosť správneho úsudku bývalého slepého od narodenia: úprimnosť správneho úsudku ľudí je najpravdivejšia a najdôležitejšia z hodnôt doktríny. Slepý veľmi jednoducho uvažuje: nikdy nebolo počuť, aby slepý od narodenia nadobudol schopnosť vidieť. Ak by tento nebol od Boha, nemohol by nič také urobiť. Je to také jasné, ako to, že to náboženské autority nevedia pochopiť? Nevedia ako mu odpovedať, obracajú sa na neho s násilím: "Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?!", nechcú pochopiť, oni sú tí, ktorí učia, "A vyhnali ho von". Chudák bývalý slepý od narodenia, mal by sa vrátiť k slepote, aby im dal za pravdu. To že nadobudol schopnosť vidieť je zle, pretože túto schopnosť nadobudol prostredníctvom hriešnika. Ale byť vyhnaný z náboženstva nie je na škodu, pretože nájde vieru, nájde Ježiša, ktorý ho prijme a on sa mu odovzdá. Úryvok sa končí veľmi tvrdým Ježišovým súdom voči farizejom, ktorí si privlastňovali titul vodcovia slepých. Ježiš im hovorí: "Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: ‚Vidíme.‘ A tak váš hriech ostáva". O akú slepotu ide? Ak sa postaví dobro doktríny zákona na prvé miesto, ešte pred dobro ľudí – toto je slepota, ktorá nedovoľuje čítať v udalostiach dejín.

created by majo    |    sabinov@rimkat.sk