ponúkame :
domov
HISTÓRIA
farnosť
filiálky
kostoly
rekonštrukcie
duch. povolania
PASTORÁCIA
deti
mládež
rodiny
sviatosti
SLUŽBY a SPOLOČENSTVÁ
kancelária FÚ
kňazi
ekonomická rada
pastoračná rada
kostolné
miništranti
rozdávatelia
žalmisti
organisti
lektori
katechéti
redakcia Flistu
Ružencové bratstvo
Večeradlo
Koinonia
Biblické spoločenstvo
Faustínum
Cirkevná ZŠ
Saleziáni
Dom Júdov
Modlitby otcov
13. - 18. storočie
vizitácia 1775
vznik dekanátu
Historia Domus
Farské misie
Orkucany
Jakubovany
14. - 18. storočie
oltáre a sochy
hlavný oltár
dejiny kostolov
nový organ
opravy budov
kňazské
rehoľné
1. sv. prijímanie
eRko stretká
detské sv. omše
aktivity mladých
birmovanci
kurz snúbencov
stretnutia rodičov
manželské večery
čo je sviatosť?
krst
birmovanie
Eucharistia
sviatosť pokánia
pomazanie chorých
sviatosť kňazstva
sviatosť manželstva
farári
kapláni
diakoni
prezentácia
spoločenstvá
katechézy
víkendovky
 
V prvom rade mysli na seba?
autor:   (Zamyslenia jednej učiteľky)
pridané :  28.09.2019 22:14

Učím už pomerne dlho a prácu beriem ako poslanie. Snažím sa robiť svoju prácu najlepšie, ako viem a vládzem. No niekoľko rokov pociťujem nepokoj nad tým, kam speje ľudstvo ďalej a akým smerom sa uberie ďalšia a ďalšia generácia. Aby som bola presná, ubíja a trochu aj desí ma štýl výchovy, ktorý je dnes považovaný za správny a „in“.

Štýly výchovy sa v jednotlivých historicko-spoločenských dobách diametrálne odlišovali a smerovali k rozličným cieľom. V nie tak dávnej minulosti bola preferovaná výchova, ktorá dávala do popredia kolektív a absolútne prispôsobenie sa mu, pričom často potláčala individualitu jednotlivca. Dnes už vieme, že takýto štýl výchovy viedol k výchove generácie, ktorá mala problém presadiť sa, bola priveľmi prispôsobivá a trpela nedostatkom sebavedomia. Dnes však svetu vládne druhý extrém – výchova, ktorú by som nazvala výchovou k egoizmu a absolútnemu a nepodmienečnému sebapresadzovaniu. Deti sú vedené k tomu, že ony sú najdôležitejšie na svete, všetko sa točí okolo nich, dostanú, čo chcú... Výsledky tejto výchovy sa už ukazujú – týmto mladým či dospelým ľuďom chýba schopnosť empatie, sú nezdravo sebavedomí, neberú vážne váhu vyslovených slov a sľubov, nemajú záujem s niekým spolupracovať a kompromis je pre nich často neznámy pojem. Jednoducho v prvom rade myslia na seba bez ohľadu na potreby iných.

Z osobnej skúsenosti viem, že každý extrém je škodlivý a správna cesta je niekde uprostred. Je len na nás, čo uprednostníme, ale dôsledky bude znášať celé spoločenstvo. Ak učíme deti, že majú myslieť len na seba bez ohľadu na ľudí okolo, ak ich nevedieme k tomu, aby sa pomoc druhým stala pre ne každodennou rutinou a vo vzťahoch je potrebné nachádzať kompromisy, dôsledky budeme zažívať všade – v pracovných či susedských vzťahoch, v nemocniciach, na úradoch či školách i v politike.

Pred pár rokmi som v jednej triede hovorila žiakom o tom, že život majú pred sebou – každý z nich musí objaviť svoje poslanie, čeliť rozhodnutiam a niesť za ne následky. Pýtali sa ma, čo je mojím poslaním a ja som im odpovedala – pomáhať ľuďom a byť užitočná. Niektorí sa na mňa neveriacky pozerali, a tak som doplnila svoju odpoveď, že za takéto rozhodnutie tiež nesiem následky, ktoré nie sú len pozitívne – napr. že niektorí ľudia vašu dobrotu zneužijú a asi ani nebudete boháčmi a pre niektorých ľudí budete čudní... – ale napriek tomu verím, že toto je mojím poslaním. Odvtedy prešlo už niekoľko rokov. Stále sa snažím o to isté, ale som z toho vyčerpaná a často aj smutná. Jednej mamičke som raz pochválila deti – že sú veľmi milé a „čisté duše“. Pýtala som sa, ako to dokázali, vychovať také milé stvorenia. Ona na mňa so slzami v očiach pozrela a povedala: „Áno, sú, ale asi nepatria do tohto sveta a bojím sa, čo s nimi bude.“

Aký svet vlastne chceme? Kam budú vďaka našej výchove smerovať ďalšie generácie? My, dospelí, by sme sa mali vážne zamyslieť a byť príkladom. Deti predsa napodobňujú správanie svojich rodičov a ľudí, ktorých obdivujú. Verím a dúfam, že nie všetci podliehajú modernosti egoizmu a nájdu sa aj takí, ktorí pozerajú aj za hranice svojej osobnosti, svojho pozemku, bytu, mesta... A že niečo predsa len dokážeme zmeniť.

created by majo    |    sabinov@rimkat.sk